Padina
 
HomeHome  Log in  Register  




Share | 
 

 Moje úvahy o živote

Go down 
Go to page : Previous  1, 2
AuthorMessage
smilan

avatar


PostSubject: Re: Moje úvahy o živote   Thu 11 Apr 2013 - 17:03

Ako správne konať dobro?


Korunou konania skutočného dobra je nezištnosť! Toho je však schopných iba málo ľudí, lebo žiaľ väčšina tak činí predovšetkým so zištnými úmyslami.

Ako výstižný príklad nám môže poslúžiť Ivan z rozprávky Mrázik, ktorý začal robiť dobro preto, aby sa zbavil medvedej hlavy. Jeho úmysel bol teda zištný a konanie dobra mu malo poslúžiť len ako prostriedok k dosiahnutiu účelu.

Podobné je to napríklad na Vianoce, keď mnohí majetní dávajú na svoje peniaze na rôzne dobročinné účely, očakávajúc za to reklamu svojej osoby, alebo svojej firmy.

Veľmi podobné je to tiež, keď si niekto vyberie napríklad povolanie zubára len preto, lebo zubári dobre zarábajú. Takýto človek potom pomáha ľuďom, ale základný motív jeho konania zištný.

Odmenou ľudí, konajúcich dobro so zištným úmyslom je predmet ich zištnosti. V prípade spomínaného zubára sú to teda peniaze, v prípade podnikateľov a firiem, dávajúcich na dobročinnosť reklama a tak ďalej a tak ďalej.

Ako však už bolo povedané, korunou konania dobra je nezištnosť. Nezištnosť, čiže konanie dobra pre dobro samotné. Bez nejakých postranných úmyslov! To je to pravé a skutočné dobro, kým to prvé, konané so zištným úmyslom možno považovať len za určitý predstupeň ku konaniu skutočného dobra.

Výstižne to vyjadril Kristus:

„Dbajte na to, aby ste svoje dobré skutky nekonali pred ľuďmi, aby vás obdivovali, inak by ste nemali zásluhy u vášho Otca, ktorý je na nebesiach.

Keď teda dávaš almužnu, nevytrubuj pred sebou, ako to robia pokrytci v synagógach a po uliciach, aby ich ľudia chválili. Veru hovorím vám: Dostali už svoju odmenu!

Keď dávaš almužnu, nech nevie tvoja ľavá ruka, čo robí tvoja pravá, aby tvoja almužna zostala ukrytá. A odplatí ti tvoj Otec nebeský, ktorý vidí aj veci skryté.“

Kto teda koná dobro, ale očakáva za to celkom určitú protihodnotu, práve táto protihodnota, práve tento predmet jeho zištnosti sa mu potom stane jeho konečnou odmenou.

Ak ale niekto koná nezištne, pre dobro samotné, jeho odmenou je mu požehnanie z Výšin. Odmenou mu bude prúdenie Svetla do jeho života, ktoré mu jeho bytie urobí lepším, krajším a šťastnejším a ktoré ho povznesie smerom nahor. Nahor, k Výšinám, približujúc jeho dušu k raju. K daru a výsade smieť žiť večný život rajských záhradách.

Toto je dar nad všetky dary! Dar a požehnanie, ktorého dosah si človek nie je vôbec schopný uvedomiť. Dar, vskutku hodný veľkého, vševládneho Boha, odmeňujúceho výsadou večného bytia všetkých, ktorí konajú dobro pre dobro samotné.

Nezištné konania dobra má však ešte aj iné pozitíva. Jedným z nich je napríklad ochrana pred našou minulou karmou, alebo inak povedané, pred dôsledkami našich vlastných, minulých zlých činov, ktoré sa ku nám ako ich pôvodcom vracajú v zákonitostiach osudu na základe Zákona spätného účinku. Tieto dôsledky by nás museli nevyhnutne bolestne zraniť, pretože čo si kto zasial, to musí aj zožať.

Avšak požehnanie zo Svetla, ktoré je odmenou nezištného konania dobra vytvorí okolo nás svetlý ochranný val. Ten dokáže, presne podľa miery nášho príklonu k dobru, eliminovať vracajúce sa dôsledky našich minulých zlých skutkov, prichádzajúce ku nám na základe Zákona spätného účinku.

A nie len to! Odmenou za našu nezištnosť v konaní dobra nám nakoniec bude aj prospech čisto hmotného a pozemského charakteru.

Žiaľ, človek je ale materialista a ak sa rozhodne konať dobro, zväčša za to niečo očakáva. Niečo konkrétne! A toho sa mu napokon aj za jeho vykonané dobro dostane. To je potom jeho odmenou.

Avšak ľudia netušia, že ak by dobro, ktoré konajú boli schopní konať nezištne, ich odmena by bola stonásobná! Ako duchovná, tak i pozemská.

Ak teda konáme dobro a niečo za to chceme, toho čo chceme sa nám zväčša dostane.

Ak však konáme dobro a nechceme nič, naša odmena bude mnohonásobne väčšia.

Kto sa teda vydal na cestu konania dobra, nech smeruje ku jeho korune – k nezištnosti. Lebo jedine takéto dobro je skutočným dobrom. Skutočným, pravým dobrom pre toho, komu ho preukazujeme, ale zároveň i skutočným a pravým dobrom pre toho, kto ho preukazuje.

PS. A na záver ešte jedna otázka, ktorú nech si na základe všetkého vyššie uvedeného skúsi zodpovedať každý sám pre seba: Môže sa dostať do neba – dostať do raja človek, ktorý koná dobro len preto, aby sa dostal do raja?

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
Back to top Go down
smilan

avatar


PostSubject: Kam vedú naše cesty po smrti?    Wed 1 May 2013 - 17:15

Kam vedú naše cesty po smrti?


Keďže ľudia v tom nemajú jasno, boja sa smrti i toho, čo bude po nej. A pre svoj strach sa radšej rozhovorom o smrti vyhýbajú. Avšak kvôli strachu, prameniacemu predovšetkým z nevedomosti zostávajú v tejto dôležitej otázke aj naďalej neznalými. Je to ako začarovaný kruh, z ktorého niet úniku.

Ale predsa len svojim strachom a úzkosťou zo smrti, predsa len svojim bojazlivým vyhýbaním sa tejto téme doteraz smrti ešte nikto neunikol. Ide totiž o jednu z mála istôt, ak nie jedinú stopercentnú istotu, ktorú v našom neistom živote na zemi máme.

Nemá preto žiaden zmysel strkať hlavu do piesku pred realitou, ktorej aj tak neunikneme. Práve naopak! Je nanajvýš potrebné vedieť v tomto smere čo možno najviac a to preto, aby sme k smrti zaujali správny postoj a vedeli sa orientovať v krajine záhrobia.

Kto je totiž neznalý, blúdi! Blúdi nie len po smrti, ale už i vo svojom živote na zemi. Lebo ak nedokáže zaujať správny postoj k smrti a k tomu, čo nasleduje po nej, nemôže zaujať správny postoj ani k svojmu súčasnému životu. Preto žije nesprávne, potácajúc sa vlastným bytím a kráčajúc k hrôze svojej poslednej hodiny – k smrti, ktorá ho nepripraveného vrhne do ďalšieho, nekonečného zúfalého blúdenia.

Povedzme si teda niečo o záhrobných úrovniach, ktorými má a bude musieť putovať duša každého z nás.

V najzákladnejšom členení sú štyri: Astrálna úroveň, svet myšlienkových foriem, jemnohmotnosť a duchovná ríša.

Astrálna úroveň, svet myšlienkových foriem a jemnohmotnosť patria k hmotnosti tak, ako naše fyzické telo, iba že ide o hmotnosť jemnejšieho a éterickejšieho druhu. Úlohou človeka je preputovať všetkými týmito úrovňami až ku konečnému cieľu – k duchovnej ríši, ktorá je totožná s rajom, alebo s kráľovstvom nebeským.

Aby sme mohli správnym spôsobom a čo najrýchlejšie prejsť všetkými úrovňami, treba vedieť iba jediné: Človek má vždy kráčať za Svetlom! To je pravá, jediná, istá a najrýchlejšia cesta smerom nahor. A toto základné poučenie platí v absolútne všetkých úrovniach, vrátane tej našej pozemskej.

Vždy treba kráčať jedine za Svetlom a to preto, aby sme v jednotlivých svetoch nezablúdili a nezmysleným blúdením v nich nestrávili celé stáročia, ba tisícročia. Potom nám totiž hrozí, že spolu s hmotnosťou, ktorá zahŕňa našu pozemskú úroveň, astrálnu úroveň, svet myšlienkových foriem, ako i jemnohmotnosť, že spolu s celou hmotnosťou budeme strhnutí do zániku, pretože hmotnosť podlieha nevyhnutnému kolobehu vzniku a zániku. Podlieha mu nie len naše telo, naša slnečná sústava a naša galaxia, ale i všetky ostatné, záhrobné úrovne jemnejšej hmoty nad nami. Bezpeční budeme jedine v duchovnej ríši, kam sa máme svojim putovaním svetmi dostať a kam máme vždy usilovať. Duchovná ríša už totiž nepodlieha kolobehu vzniku a zániku, pretože stojí nad hmotnosťou a je večná.

Bolo teda povedané, že ak chce človek čo najrýchlejšie preputovať všetky úrovne a dostať sa k cieľu musí vždy kráčať za Svetlom. Čo však je Svetlo? Čo je to Svetlé, za čím máme vždy a všade neúnavne kráčať?

Svetlo je dobro a spravodlivosť, je vnútorná čistota a ušľachtilosť, je čestnosť a ohľaduplnosť voči iným, je neutíchajúca túžba po nájdení Pravdy. Pravdy o Stvoriteľovi, o živote a o jeho zákonitostiach. Toto sú svetlé hodnoty, toto je Svetlom každého ľudského bytia, za ktorým má človek kráčať a ktoré ho vždy a neomylne povedie nahor, ku konečnému cieľu nášho putovania – do večnej ríše ducha.

A toto Svetlo, tieto svetlé hodnoty majú v záhrobných úrovniach naozaj podobu svetlého žiarenia, ktoré k sebe s blaženým prísľubom volá všetky bytosti. Ono žiarivé Svetlo sa však k nikomu nepriblíži ani len o krok! Ísť ku nemu musí každý sám a to práve prostredníctvom naplňovania svetlých hodnôt. Nech už teda žije človek tu na zemi, alebo sa ocitne v ktorejkoľvek so spomínaných záhrobných úrovní, jeho úsilie kráčať ku Svetlu mu nedá zablúdiť a povedie ho najkratšími cestami ku konečnému cieľu jeho putovania - k večnej a nepominuteľnej ríši ducha.

Takto by to malo byť, avšak žiaľ, realita je úplne iná. Ľudia blúdia! Blúdia už na zemi, pretože už tu na zemi nekráčajú za Svetlom a svetlými hodnotami. Hodnoty ako dobro, česť, spravodlivosť, vnútorná čistota a ohľaduplnosť voči iným pre nich nič neznamenajú.

Ľudia sú materialistickí, uznávajúci iba hmotu a hodnoty s hmotou súvisiace, ako sú peniaze, majetky, moc, sláva, kariéra, pôžitky a zábava. Jedine toto napĺňa všetko ich životné snaženie a myslenie.

A zrazu prichádza smrť a človek sa úplne nepripravený ocitá za jej hranicou, v astrálnej úrovni, bezprostredne súvisiacej s našim pozemským telom. Správne by bolo, keby človek hneď po doložení svojho fyzického tela čoskoro odložil i svoje astrálne telo a putoval ďalej za Svetlom. Toto by bol normálny dej.

Keďže ale ľudia uznávajú iba veci hmotné, zostávajú v blízkosti hmoty, v astrálnom svete, a nedokážu sa odtiaľ odpútať. Blúdia tu celé stáročia a mnohí si ani neuvedomujú, že už zomreli, pretože táto úroveň sa len veľmi málo líši od nášho hmotného sveta.

Sú to známe biele pani, či rôzni „duchovia“, ktorí sú z rozličných dôvodov pripútaní k určitým miestam a ktorých v astrálnej úrovni blúdi celé státisíce.

Iné duše uviazli zase na celé veky vo svete myšlienkových foriem. Len veľmi málo ľudí sa po svojej smrti je schopných dostať až do jemnohmotnosti, ktorá sa opäť nesmie a nemôže stať ich konečnou zástavkou.

Celé miliardy duší zostávajú takto uväznené v rôznych záhrobných úrovniach a hrozí im, že v nich budú blúdiť až dovtedy, kým nezačne rozklad hmoty, do ktorého bude nakoniec strhnutá celá ich osobnosť, čo sa rovná definitívnemu vymazaniu z knihy života v bolestnom pretrpení tisícročného rozkladu hmotnosti.

Toto je to najhoršie a najstrašnejšie, čo sa človeku vôbec môže prihodiť! Môže sa mu to stať preto, lebo stratil správny smer a správnu cestu, vedúcu najpriamejším spôsobom Nahor, smerom k Svetlu, ktorá by ho priviedla včas do bezpečia. Do bezpečia večnej duchovnej ríše.

Človeče, ak nechceš blúdiť a vo svojom blúdení nakoniec aj zahynúť, začni kráčať smerom k Svetlu! Smerom k svetlým hodnotám ducha, ktorými sú dobro, spravodlivosť, česť, vnútorná čistota, ohľaduplnosť voči iným a túžba po Pravde. Komu sa toto snaženie dostane do krvi už tu na zemi, ten v ňom bude automaticky pokračovať aj naďalej, po odložení svojho fyzického tela. Takýto človek prejde bezpečne a rýchlo všetkými záhrobnými úrovňami bez toho, že by v niektorej z nich trvalo uviazol.

Len ku Svetlu a svetlým hodnotám preto človeče upieraj neustále svoj zrak! Nech sú ti ako žiarivé svetlo majáka v diaľke, ku ktorému bude bezpečne smerovať loď tvojho bytia. Ak nezmeníš smer a neuhneš ani vľavo ani vpravo, nakoniec bezpečne zakotvíš v prístave.

Ak sa ale nebudeš snažiť napĺňať a žiť svetlé hodnoty, podobáš sa lodi na rozbúrenom mori, ktorá je bez svetla majáka úplne stratená a preto musí jej posádka alebo zomrieť hladom a smädom, alebo sa roztrieskať na zradných a nebezpečných pobrežných útesoch, pretože nenašla bezpečnú cestu k prístavu.

Preto vždy a všade, kdekoľvek sa človeče ocitneš, nech už je to tu na zemi, alebo v tvojom ďalšom bytí za hranicou smrti, vždy a všade kráčaj iba smerom k Svetlu, napĺňajúc svetlé hodnoty. Jedine v tomto sa totiž pre teba skrýva istota tvojej spásy v bezpečí nepominuteľnej a večnej ríše ducha.

M.Š. v spolupráci s http://uvazujme.blog.pravda.sk/
Back to top Go down
smilan

avatar


PostSubject: Ľudia stojaci pod zvieraťom   Thu 20 Jun 2013 - 18:02

Ľudia stojaci pod zvieraťom



Človek dneška zaostal za svojim vývojom. Zaostal vo svojom skutočnom vývoji, ktorým ani zďaleka nie je technický pokrok, či úroveň vzdelanosti, ako sa vo všeobecnosti myslí. Znie to neuveriteľne, ale človek dneška, onen prehnane sebavedomý a moderný človek sa vo svojom skutočnom vývoji nachádza pod úrovňou zvieraťa. Pod úrovňou zvierat a ostatného prírodného sveta, ktorý sa na rozdiel od sveta ľudského vyvíjal správne.

Boli ste niekdy vo voľnej prírode? Určite áno. Určite ste videli jej krásu, nádheru, sviežosť a prirodzenosť a to v každom čase a v každom ročnom období. Ľudia si chodia do prírody oddýchnuť a pookriať. Pobyt v nej posilňuje, osviežuje a oblažuje. Prečo je tomu tak?

Lebo voľná príroda si zachovala a stále zachováva to, čo človek nemá. Lebo každá rastlina, strom, zviera a kameň, lebo lesy, hory, jazerá a vodstvo majú vo svojej čistej, jednoduchej prirodzenosti čisté spojenie s najvyššou Silou, prúdiacou univerzom. A práve táto Sila čistým spôsobom vyžaruje z každej rastliny, stromu a zo všetkého prírodného sveta a ľudí oblažuje a obšťastňuje. Prírodný svet túto najvyššiu Silu jednoducho prijíma, stojí v jej prúdení a čistým spôsobom ju prostredníctvom vlastného bytia a pôsobenia zrkadlí a ďalej odovzdáva navonok.

Rastlina je rastlinou, kameň kameňom a zviera zvieraťom. A človek mal byť človekom! Aj človek mal sebou nechať prúdiť túto najvyššiu Silu univerza čistým spôsobom.

To by bolo bývalo úplne stačilo. Lebo tak, ako zviera svojim jednoduchým, čistým bytím prijíma najvyššiu Silu, prechádzajúcu univerzom, necháva ju sebou prúdiť a ďalej ju čistým a prirodzeným spôsobom odovzdáva navonok, rovnako aj človek mal vo svojej čistote a prirodzenosti nechať sebou prúdiť túto Silu a svojim bytím i svojou činnosťou ju odovzdávať navonok.


Človek mal byť človekom! Veď to je jeho prvoradá úloha! Mal ním byť v čistej a jednoduchej prirodzenosti svojho bytia! Mal byť čisto stojaci v prúdení Sily a rozdávajúci ju čistým spôsobom všade vôkol seba.


Človek mal byť v prvom rade človekom v tých najelementárnejších prejavoch vlastnej osobnosti: vo svojom cítení a myslení! V čistote, vznešenosti a ušľachtilosti svojho cítenia a myslenia! Človek mal byť ušľachtilo, čisto a vznešene mysliacim človekom! Človekom, ktorý práve prostredníctvom čistoty a ušľachtilosti svojho cítenia a myslenia necháva sebou prúdiť a necháva zo seba smerom von vyžarovať najvyššiu Silu, prúdiacu univerzom.

Človek mal byť človekom! Človekom ušľachtilých citov a myšlienok! K nádhere čistého pôsobenia prírodného sveta by sa tak pridružila i nádhera pôsobenia človeka. Potom by bolo všetko také, aké byť má! Potom by bola nielen rastlina rastlinou, zviera zvieraťom a kameň kameňom, ale i človek skutočne človekom! Potom by bol na zemi raj! Krása ľudstva, krása človeka by sa totiž vyrovnala kráse a nádhere pôsobenia prírody. Dokážete si to predstaviť?

Áno, čistota, ušľachtilosť a vznešenosť cítenia a myslenia sú strateným kľúčom k bráne raja. Sú podstatou pravej ľudskej veľkosti. Sú základným kameňom pravého človečenstva.

Dnes je však žiaľ všetko úplne inak! Rozhodujúci význam čistej jednoduchosti a prirodzenosti nebol ľuďmi vôbec pochopený a docenený. Veď kto v dnešnej dobe je ešte schopný vôbec pripustiť, že by práve zachovávanie čistoty jeho vlastného cítenia a myslenia mohlo mať nejaký zásadnejší vplyv? Že by v dbaní o čistou cítenia a myslenia mohlo spočívať doslova všetko? Veď mnohým je takéto niečo na smiech. Veď čistota cítenia a myslenia je dnes tým najposlednejším, na čo sa dbá. Človek sa predsa musí sústrediť na omnoho dôležitejšie veci. Človek má budovať, zarábať, získavať, dobíjať a potom si užívať.

A tak dnes vidíme takzvaného moderného človeka, ako vyrába autá, sedí pri internete, telefonuje mobilom, vidíme ho, ako cestuje po celom svete, lieta do vesmíru, vidíme ho ako študuje, športuje, vidíme ho ako sa zabáva a chodí na dovolenky, pričom to najzásadnejšie a najpodstatnejšie, na čom má stáť jeho človečenstvo, čiže jeho myslenie a cítenie sa podobá záhrade, zarastenej tou najdivokejšou burinou. Podobá sa hromade hnoja!

Áno, žijeme v modernej dobe technického pokroku, ale naše vnútro je plné hniloby. Žijeme v dobe technického pokroku, ale nie sme ľuďmi v pravom a chcenom zmysle! Zvieratá sú zvieratami, ale my ľuďmi nie sme! Lebo na to, čo robí človeka človekom vôbec nedbáme! Lebo vôbec nedbáme na čistotu a ušľachtilosť vlastného cítenia a myslenia!

Je slepý a hluchý ten, kto nevidí skazenosť, úbohosť a nízkosť ľudského sveta. Veď všade je iba plno sebectva, chamtivosti, závisti, nenávisti, nenásytnosti a zvrhlosti. Nezaujatého pozorovateľa sa musí zmocniť hnus z toho, kam sme to až dopracovali. Lebo celý moderný pokrok je len smiešnym pozlátkom, zakrývajúcim vnútornú, hnilobnú skazenosť ľudskej civilizácie.

Ak sa raz človek nestane človekom, všetko aj tak vyjde navnivoč. Ak sa raz človek nestane čistým a ušľachtilým človekom v tých najprirodzenejších a najbezprostrednejších prejavoch svojej osobnosti – vo svojom myslení a cítení, potom sa všetko čo bude vytvárať stane len banálnou fraškou a smiešnou, malichernou nízkosťou.

Človeče, staň sa konečne v prvom rade človekom! Iba potom môžeš vybudovať civilizáciu, hodnú pojmu ľudská! Strom, kameň rastlina i zviera to už dokázali. Oni sú takými, akými byť majú. Iba ty ešte takým nie si! Preto dnes stojíš nižšie ako oni! Nižšie v tom živom, pravom a skutočnom! V tom naozajstnom a rozhodujúcom, pričom akékoľvek oháňanie sa technickým pokrokom je len úbohým sebaklamom. Sebaklamom, schopným oklamať a uspokojiť iba prázdnych, povrchných a plytkých. Sebaklamom, ktorý je očividný každému, kto je schopný aspoň trochu samostatne myslieť a uvažovať.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
Back to top Go down
smilan

avatar


PostSubject: Čo sa zdá byť skoro neuveriteľné...   Mon 16 Sep 2013 - 19:36

Čo sa zdá byť skoro neuveriteľné...



Za čias Hitlera mnohí Nemci nechceli uveriť tomu, čo sa deje v koncentračných táboroch. A neraz ani vtedy, ak im o tom niekto otvorene povedal, pretože jednoducho nedokázali pripustiť, že by mohlo byť niečo takéhoto vôbec možné. No a rovnako aj dnes nechce väčšina ľudí uveriť, že nás systematický postrekujú jedovatým chemickým kokteilom z vysoko letiacich prúdových lietadiel. Odborný názov tohto fenoménu je chemtralis.

Ak si slovo chemtralis zadáte do vyhľadávača, nájdete množstvo materiálov. Väčšina ľudí však tomu aj tak neverí, pretože jednoducho nedokážu pripustiť, že by mohlo byť niečo takéhoto vôbec možné. Avšak žiaľ, predsa len existuje určitá zvrátená obludnosť snáh istej skupiny ľudí, bežnému človeku nepochopiteľná. A fenomén chemtralis je jedným z jej prejavov.

Skúste sa niekedy pozrieť na oblohu, keď letí prúdové lietadlo. Ak sa za ním stopa výfukových plynov rýchlo stráca je to v poriadku. Ak však nemizne, ide o chemtralis, čiže aerosolový chemický postrek.

Keď budete stopu dlhšie pozorovať uvidíte, ako sa postupne rozplýva a rozširuje, až sa z nej vytvorí umelá, chemtralisová oblačnosť. Táto chemická zmes obsahuje okrem iných látok predovšetkým bárium a aluminiový prášok, ktoré sú zdraviu človeka škodlivé a prekračujúc všetky prípustné hranice kontaminujú celú prírodu.

Oficiálne miesta pripúšťajú prijateľnosť chemtralis, alebo takzvaného geoinžinierstva pod zámienkou eliminovania globálneho otepľovania. Účelom intenzívneho a systematického postreku má byť eliminácia skleníkových plynov. Negatívny dosah na zdravie ľudí i na celú prírodu je však obrovský, ďalekosiahly a nevypočitateľný. A ešte navyše zostáva veľkou nezodpovedanou otázkou, čo je postrekom v skutočnosti sledované, pretože je snahou oficiálnych miest tento fenomén všemožným spôsobom utajovať a ak to nie je možné, tak aspoň spochybniť.


V neoficiálnych kruhoch sa o skutočnom účele chemtralis hovorí ako o snahe eliminovať počet obyvateľstva na prijateľnú mieru, alebo ako o projekte farmaceutických firiem, ktoré si takýmto spôsobom vyrábajú svojich zákazníkov, či o celoplošnom očkovaní. Na internete sa nachádza naozaj dosť materiálov, aby si mohol každý urobiť svoju vlastnú mienku.

Pozrite sa napríklad na toto video. Netreba si ho ani pustiť, stačí sa iba pozorne zahľadieť na oblak chemického postreku, ktorý za sebou zanecháva lietadlo na obrázku. Štruktúra oblaku sa sformovala do podoby umrlčých lebiek! Je viac ako symbolické! Pozrite sa na to a posúďte sami. Ide o prvé video odspodu a nájdete ho na tomto linku: http://svetlykruh.webnode.cz/news/dalsi-pohledy-na-chemtrails-o-nic-mene-znepokojujici-/


Umrlčie lebky! Umrlčie lebky na uniformách kománd SS a umrlčie lebky, skryté vo výparoch splodín chemtralis. V jednom aj v druhom prípad ide o niečo tak obludného, že je tomu až ťažko uveriť.

Avšak práve preto, že ľudia neveria, práve preto, že dôsledne neskúmajú, preto, že sú ľahostajní a povrchní, preto, že sa starajú iba sami o seba a o svoje vlastné dobro, práve preto sa mohli sily zla v tridsiatich rokoch minulého storočia dostať v Nemecku k moci a nakoniec strhnúť celý svet do nešťastia.

A dnes tomu nie je inak! Aj dnes pre povrchnosť a ľahostajnosť ľudí, pre ich konzumizmus a nízky osobný egoizmus hľadiaci iba na svoj vlastný prospech, pre nechuť usilovať o dobro, ušľachtilosť a spravodlivosť, pre ich prázdne hmotárstvo a nezáujem o vyššie a vznešenejšie ideály, pre toto všetko sa i dnes začína rozmáhať zlo, mocnejúc až do obludnosti a strhávajúc celý svet do nešťastia.

Lebo za hrôzami toho, čo sa dialo kedysi vo fašistickom Nemecku stáli neviditeľné sily Zla, ktoré sa mohli vo svojom zničujúcom úsilí na zemi naplno prejaviť len preto, lebo sa im pre ľudskú ľahostajnosť nikto nepostavil na odpor. Lebo úsilie o dobro v ľuďoch nebolo tak silné, aby mohlo efektívne čeliť zlu a zastaviť ho. A preto Zlo ovládlo svet.


A dnes je tomu rovnako! Sily Zla začínajú systematicky realizovať svoje, až nepochopiteľným spôsobom zvrátené snahy o ovládnutie a zotročenie ľudstva. A môžu v nich úspešne napredovať len preto, lebo medzi ľuďmi chýba vážne, vedomé úsilie o dobro, alebo je ho len veľmi málo. Preto, lebo ľudia neusilujú o ušľachtilosť, spravodlivosť a vysoké duchovné ideály. Pretože nechcú byť v prvom rade dobrými, čestnými, čistými a ušľachtilými ľuďmi, čím by už len svojou vlastnou existenciou, svojim myslením a konaním kotvili Svetlo na zemi. Lebo ak vedome a vážne usilujeme o dobro, spájame sa so silami Dobra a Svetla a svojim snažením privádzame tieto sily na zem, aby všetko okolo nás pozdvihovali, budovali a harmonizovali. Ak totiž niekde svieti svetlo a toho svetla je veľa, tma a temnota nemajú nijakú šancu. Musia jednoducho ustúpiť.


Sily Zla a Temnoty, usilujúce o podrobenie, ovládanie a zničenie sa môžu na zemi rozpínať iba vtedy, keď ľuďom chýba snaha o dobro, česť, ušľachtilosť a spravodlivosť, pretože jedine aktívna snaha o dobro môže človeka uchrániť od zla. Ak takejto snahy niet, potom onen druhý pól, čiže sily Temnoty a Zla všetko postupne infiltrujú a nakoniec ovládnu a zhltnú i všetkých lenivých a ľahkomyseľných, ktorým chýbala aktívna a vedomá snaha o dobro.

Preto sa človek, ktorý neusiluje k dobru stáva korisťou zla. On totiž zlo v podstate schvaľuje, pretože mu prenecháva voľné pole pôsobnosti a nestavia sa mu na odpor svojim osobným úsilím o konanie dobra. A práve pre túto nechuť k dobru sa na zemi rozmáha zlo. Preto tu svojho času spôsobil toľko nešťastia fašizmus a preto zlo vo svojej zvrátenej obludnosti opäť dvíha hlavu a to okrem iného i prostredníctvom fenoménu chemtralis.


Človek ale nie je voči tomu bezmocný. Môže a má sa postaviť zlu a to predovšetkým silou svojho vlastného príklonu k dobru. Tým bude svojim bytím kotviť na zemi Svetlo a toto Svetlo bude zatláčať Temnotu a Zlo.

Človeče spamätaj sa preto zo svojej ľahostajnosti! Začni konečne vážne usilovať o dobro, aby si tým zamedzil doposiaľ voľnému šíreniu zla, ktoré ťa chce ovládnuť, podmaniť, zotročiť a podľa svojej ľubovôle napokon aj zničiť.


http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
Back to top Go down
smilan

avatar


PostSubject: Otupenosť más!   Mon 28 Oct 2013 - 19:16

Úvodom si prečítajte názor herca Martina Hubu na výšku duševnej úrovne našej spoločnosti, ktorý je úryvkom jedného jeho mediálne zverejneného rozhovoru:
Otázka: Žijeme v dobe, keď sú hodnoty utláčané do úzadia. Žijeme rýchlo a povrchne. Stíhate vnímať aj tento reálny život?

Odpoveď: Ak ma v poslednom čase niečo desí, tak je to presne toto, čo sa na nás valí. Dnešné pomery znižujú kvalitu spoločenského povedomia a ľudia hlúpnu. Oveľa menej kvalitne uvažujú. Zaoberajú sa len hĺbkou bezduchých seriálov, kde je jediný problém kto s kým. V týchto súradniciach dnes ľudia uvažujú masívne. Seriálov je veľa a ľudia sa stali od nich závislí. Je len malé percento, čo túto malosť „prekuklo“ a odmieta ju. Považujem to za zvrhlosť od ľudí, čo na to majú dosah. Je to totiž o tom, že s neuvažujúcimi ľuďmi sa ľahšie manipuluje. Takého človeka ľahšie nahovoríte na pôžičku, presvedčíte ho, čo všetko si môže dovoliť. Táto manipulácia je nebezpečná, pretože raz narazíme na stenu a ľudia budú nepripravení na ťažký život. Nehovorím, že teraz sa žije ľahko. Len chcem poukázať na to, že dnes mnohí žijú vo virtuálnej skutočnosti a desí ma, že toto ohlupovanie toľkí tak radi prijali.

Otázka: Ale našťastie sú tu ešte tvorcovia, ktorým ide o skutočné umenie s hodnotným posolstvom...

Odpoveď: ...ktorí sú na smiech. Uvažovanie spoločnosti vás „odstredí“. Väčšine je dobre tak, ako je, nepotrebujú viac. Každého, kto im chce ponúknuť niečo náročnejšie, vyhodia.

Toľko teda Martin Huba. Áno, žiaľ presne takáto je situácia a my sa na ňu skúsme pozrieť ešte detailnejšie a hlbšie. Celkom otvorene a bez toho, že by sme mali potrebu dávať si servítku pred ústa.
Masy, čiže väčšina populácie nikdy nemala potrebu po niečom hlbšom a hodnotnejšom. Väčšine úplne postačuje tá najnižšia prízemnosť bytia, nie príliš odlišujúca sa zvieraťa. Spokojne si žijú vo svojom malom svete všedných, banálnych, ale pre nich tak veľmi dôležitých starostí a radostí bez toho, že by v sebe pocítili túžbu po niečom hodnotnejšom, vyššom, vznešenejšom a ušľachtilejšom.
Výšku hodnoty každého človeka však určuje výška hodnôt, o ktoré sa usiluje! Hodnôt, po ktorých túži a za ktorými ide! To, aký má človek hodnotový systém hovorí o výške jeho vlastnej hodnoty!

No a posvätnou povinnosťou každej ľudskej bytosti je mať pred sebou iba tie najvyššie hodnoty, aké vôbec jestvujú. Lebo len úsilie o dosiahnutie takýchto hodnôt má schopnosť dať životu človeka skutočnú hodnotu! Má schopnosť učiniť ho skutočne plnohodnotným!
Spravodlivosť, čestnosť, čistota, ušľachtilosť, dobro, ľudskosť, túžba po poznaní pravdy o zákonitostiach života a túžba po pochopení zmyslu vlastného bytia - toto sú tie vysoké hodnoty, ku ktorým by malo byť zamerané úsilie každého človeka.
Ak by tomu tak bolo, svet by bol už dávno plný hodnotných ľudí. Na základe svojho úsilia o spravodlivosť, čestnosť, čistotu, ušľachtilosť, dobro a ľudskosť by dosahovali vysokej morálnej úrovne a ich túžba po poznaní pravdy o zákonitostiach života a po pochopení zmyslu vlastného bytia by v nich prebudila, stimulovala a plne rozvinula schopnosť samostatného myslenia. Toho dôsledkom by bola vysoko morálne a mravne stojaca ľudská osobnosť, schopná samostatne myslieť a uvažovať.
Aká však je a žiaľ vždy v doterajšej histórii bola na tejto zemi realita? Tou realitou boli ľudia, boli široké masy ľudí, na míle vzdialené od ideálu spomínaného vyššie. Boli to ľudia, ktorí nie sú a nikdy neboli ľuďmi vysokých morálnych a mravných hodnôt. Ľudia, ktorí nikdy netúžili po poznaní pravdy o zákonitostiach života, či po pochopení zmyslu vlastného bytia. Ľudia, ktorí o týchto veciach nikdy vážne neuvažovali a vnútorne sa nimi nikdy vážne nezaoberali. Preto je ich myseľ lenivá a plytká. Mľandravá a neschopná námahy. Pohybujúca sa vždy iba v plytkých vodách banálnosti života, bez túžby vyplávať už raz konečne na šíre, otvorené, voľné more.
Jesť, piť, užívať si a čo najmenej myslieť! Toto bolo vždy cieľom väčšiny ľudí na zemi. Všetko, čo človek robí a to i vrátane človeka súčasného má buď priamy, alebo nepriamy vzťah k týmto štyrom základným kategóriám ľudskej činnosti. Oni predstavujú absolútne celý ich duševný obor. Len jesť, piť, užívať si a čo najmenej myslieť.
Túto skutočnosť si ale všimli mnohí takzvaní šikovní, ctižiadostiví a podnikaví. Pochopili, že ak sa bude týmto elementárnym tendenciám ľudí vychádzať v ústrety, dá sa na tom dobre zarobiť a výborne z toho profitovať. A ako sa patrí to aj využili a stále využívajú. Tak vznikli celé odvetvia priemyslu a kultúry, profitujúce z nadbiehania duševnej malosti a nízkosti ľudí, pričom tajomstvo úspechu spočíva v tom, že sa nízka hranica duševného rozsahu väčšiny nikdy neprekračuje. Smerom nadol od tejto hranice to môže ísť akokoľvek hlboko. Hĺbka a nízkosť nikdy nevadila a nevadí.
Vadí a na prekážku je iba to, čo onú nízku hranicou duševného obzoru väčšiny nejako prekračuje. To sa stáva neprijateľným a neakceptovateľným.
V poznaní tejto zákonitosti spočíva úspech! Úspech kníh, filmov, piesní, internetových stránok, novín, časopisov, počítačových hier, krčiem, herní, zábav a ešte mnohých iných vecí.
Úspech spočíva v nízkosti! Úspech je v rešpektovaní nízkosti a malosti! Je v nadbiehaní nízkosti a malosti! Tak to ľudia chcú a tak je im to preto dávané. Ponuka zodpovedá dopytu! Ľudstvo sa topí vo vlastnej nízkosti! Blažene sa v nej prevaľuje ako prasa v bahne. Väčšine to vyhovuje a sú spokojní. Majú čo chcú. Že takéto niečo je pod úrovňou človeka ich netrápi.
A preto tí nemnohí, ktorých to trápi a ktorí vyčnievajú z radu pretože túžia po niečom hodnotnejšom sú väčšinou nepochopení. Tí, ktorí chcú svojim úsilím o vysoké hodnoty naplniť pravú veľkosť svojho človečenstva sú tomuto svetu cudzorodými. Ba mnohokrát sú dokonca považovaní za rušiteľov všeobecnej harmónie a zhody. Väčšina ich jednoducho nedokáže pochopiť.
Preto sa nečítajú skutočne dobré knihy a nepočúva skutočne dobrá hudba. Preto naozaj dobré filmy nikdy nezaznamenávajú masový úspech, ale možno ich vidieť iba vo filmových kluboch. Preto sú hodnotné stránky na internete omnoho menej navštevované ako tie bez hodnoty a tak ďalej a tak ďalej.
Na zemi je to jednoducho takto! A o tom, že je to práve takto hovoril už Kristus vo svojom podobenstve o dvoch cestách. O ceste širokej, po ktorej kráča väčšina, avšak práve táto široká cesta je cestou do záhuby a o ceste úzkej, ktorú nachádzajú iba nemnohí, avšak jedine ona je cestou do života. Do skutočného života plnohodnotnej ľudskej bytosti, ktorá dokázala dať vlastnému životu pravú hodnotu prostredníctvom svojho úsilia o pravé a skutočné hodnoty. Prostredníctvom svojho úsilia o spravodlivosť, čestnosť, čistotu, ušľachtilosť, dobro a ľudskosť, prostredníctvom svojej túžby po poznaní pravdy o zákonitostiach života, ako i svojou túžbou po pochopení zmyslu vlastného bytia.
Ak človek chce byť človekom, musí sa k tomu schopiť! Ak to nedokáže a pohodlne sa prispôsobí len oným nízkym, živočíšnym cieľom, len onému nízkemu, plytkému, nenáročnému a lenivému štandardu myslenia, vzdiali sa od toho, čo ešte možno považovať za človeka. Stane sa iba živočíchom, navonok sa na človeka podobajúcim. Živočíchom, sebaisto kráčajúcim po širokej, vydláždenej ceste úpadku ľudskosti. Po širokej a vydláždenej ceste, smerujúcej k absolútnej deštrukcii jeho osobnosti. To je ono zatratenie, o ktorom hovoril Kristus. Je to záhuba bytosti, ktorej existencia nemá už nijaký zmysel, pretože sa vzdialila do napĺňania veľkosti svojej podstaty. Pretože sa spreneverila veľkosti vlastného človečenstva.

Čo napríklad vy samotní urobíte s vecami, ktoré už nepotrebujete? Vyhodíte ich! Zbavíte sa ich! A tak isto sa i toto stvorenie nakoniec zbaví takýchto živočíchov, podobajúcich sa na človeka. Zbaví sa bytostí, ktorým bolo vždy zaťažko schopiť sa k realizovaniu a naplneniu svojej vlastnej ľudskej veľkosti.
Široká cesta más s ich pseudokultúrou, názormi, spôsobom myslenia a trávenia voľného času, s ich duševným obzorom, plytkými a nízkymi hodnotami je cestou do zatratenia.
Je len prejavom pohodlnosti myslenia, ak niekto dúfa, že má pravdu a musí ísť správne, keď tak ako on ide väčšina a keď tomu, čomu verí on verí väčšina. To je ale zásadný omyl, pretože len nemnohí, čiže tí, ktorí dokážu prekročiť hranicu všeobecnej duševnej malosti sú tými, ktorí môžu nájsť onú úzku cestu do života.
Ku ktorým z nich chceš človeče patriť ty?

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
Back to top Go down
smilan

avatar


PostSubject: Smutná nevedomosť o zmysle života   Thu 21 Nov 2013 - 19:24

Smutná nevedomosť o zmysle života


Všetky generácie obyvateľov tejto zeme, nasledujúce jedna za druhou sa javia ako jedna veľká štafeta nevedomosti. Nevedomosti o tom najdôležitejšom, čo v živote človeka vôbec jestvuje. Nevedomosti o skutočnom zmysle a účele vlastného bytia.

A táto zarážajúca nevedomosť sa odráža vo všetkom, čo ľudia robia, ako žijú, ako uvažujú a ako hovoria. Týmto všetkým dávajú najavo fatálnu nevedomosť o účele vlastného jestvovania. Ľudia nevedia, aký má ich bytie zmysel a táto nevedomosť sa šíri z generácie na generáciu ako prekliatie už po celé stáročia. A dokonca ani doba vedecko technického pokroku na tom celkom nič nezmenila.

Mnohokrát je až dojemné pozorovať mladých rodičov, ako sa svojim deťom snažia dať len všetko to najlepšie. Ako sa ich snažia finančne dobre zabezpečiť, ako sa im snažia poskytnúť čo najlepšie vzdelanie, ako sa snažia rôznymi záujmovými činnosťami zmysluplne vyplniť ich voľný čas. Je dojemné sledovať, aké veľké nádeje vkladajú do svojich detí, ako veľmi chcú, aby dosiahli oveľa viac, ako oni.

A za všetkým tým cítiť určité nevedomé prianie, aby sa aspoň ich deťom podarilo uskutočniť to jediné a veľké, čo sa nepodarilo dosiahnuť a uskutočniť im samotným.

Nie, nejde tu o veci hmotné , ku ktorým to všetko nakoniec skĺzne a pri ktorých to napokon všetko skončí. V tomto podvedomom, samým sebou nepriznanom prianí mnohého rodiča je skrytá túžba, aby sa aspoň ich deťom podarilo nájsť, pochopiť a naplniť skutočný zmysel ľudského bytia.

Je to však niečo iba slabo tušené a ťažko pomenovateľné, čo nakoniec skĺzne len do toho vonkajšieho, fyzického a viditeľného. Do riešenia otázok hmotného zabezpečenia svojich detí, ich dobrého vzdelania, vhodnej práce a vhodného životného partnera. A vo víre života, naplneného uspokojovaním obrovského množstva hmotných potrieb zrazu nečakane nadíde čas, keď už ich deti majú svoje vlastné deti.

A oná začarovaná reťaz fatálnej nevedomosti o poznaní a naplňovaní zmyslu ľudského bytia pokračuje ďalej bez toho, že by sa našiel niekto, kto by ju dokázal preťať.

Aký je teda zmysel ľudského bytia? V čom spočíva?

Jeho pochopenie sa skrýva v poznaní, že človek je bytosťou duchovnou. Z ríše ducha vstúpil do hmotnosti, aby sa napokon do ríše ducha vrátil nazad. Do hmotnosti vstúpil nevedomý a neznalý a naspäť sa má vrátiť plne vedomý a znalý. Návrat späť je úlohou každého človeka a skutočným zmyslom jeho bytia. Je ním opätovný návrat do ríše ducha, podmienený jeho primeranou zrelosťou a ľudskou veľkosťou.

Hmotnosť, v ktorej sa človek nachádza je teda akousi školou, ktorá slúži na to, aby v rôznych životných situáciach zbieral skúsenosti prostredníctvom vlastného prežívania a tak postupne duchovne dozrieval. Dozrieval v osobnosť vysokého ľudského, morálneho a mravného rozmeru, ktorá spĺňa kritéria vstupu do ríše ducha. Tam totiž môžu vstúpiť a vrátiť sa nazad iba tí, ktorí spĺňajú tie najvyššie kritériá. Kritériá čistoty a ušľachtilosti, kritéria spravodlivosti, ľudskosti, čestnosti a dobroty srdca. Jedine pred takýmito ľuďmi sa otvorí brána, umožňujúca im vstup do večnej nádhery ríše ducha. Jej krása sa nedá porovnať s ničím, čo sa nachádza tu na zemi.

Pred človekom, ktorý však vyššie spomínané kritériá vo svojom živote nenaplňuje zostáva brána ríše ducha zatvorená a to až dovtedy, kým aj on duchovne nedozreje. To znamená, že až dovtedy bude musieť žiť v hmotnom svete, aby sa v ňom učil, prežíval poznával a dozrieval. Aby v ňom nadobudol požadovanú ľudskú veľkosť.

Čas k tomu je však vymedzený! Vymedzený trvaním hmotného sveta, pretože všetko hmotné raz vzniklo a preto raz musí aj zaniknúť. Raz teda celkom určite zanikne aj naša slnečná sústava i celý náš okolitý vesmír, ale i oblasť jemnejšej hmotnosti, kam odchádzajú duše ľudí po fyzickej smrti. Škola života totiž pokračuje aj v tejto jemnejšej rovine bytia. Aj tu pokračuje príprava človeka na jeho vstup do ríše ducha. Aj tu pokračuje jeho ďalšie dozrievanie tak, aby sa stal schopným splniť požadované kritériá pre vstup do duchovnej ríše.

Úlohou každého človeka je zodpovedne na sebe pracovať a stihnúť správnym spôsobom dozrieť dovtedy, kým trvá hmotný svet. Ak by to totiž z nejakých dôvodov nestihol, ak by sa nedokázal včas odpútať od hmotnosti a vstúpiť do bezpečia ríše ducha, museli by ho rozomlieť mlyny rozkladu hmotného sveta, v ktorom by zostal uväznený.

Zmyslom života každého človeka na tejto zemi je stať sa natoľko zrelým, aby raz mohol vstúpiť do večnej ríše ducha! Všetko ostatné je len prostriedkom k tomuto účelu! Celý náš život na zemi je len prostriedkom k tomuto účelu. Na to nikdy nezabúdajme!

Človek môže usilovať o svoje finančné zabezpečenie, o svoje vzdelanie, môže sa realizovať vo svojej práci a môže mať mnoho záujmov. Môže mať rodinu i deti a mnoho ďalších vecí, avšak vždy by si mal byť vedomý toho, že na nijakú z týchto vecí sa nesmie pripútať tak, aby sa stala zmyslom jeho života. Aby ho úplne pohltila!

Vždy a za každej situácie si musí byť vedomý skutočného zmyslu svojho bytia, ktorým je duchovné dozrievanie. Ktorým je nadobúdanie spôsobilosti dosiahnuť kvalitou svojho života kritérií, oprávňujúcich ho k vstupu do ríše ducha.

Ak máme hovoriť o kritériách, ktoré musí človek splniť, ak máme hovoriť o tom, aký musí byť a ako má jednať, aby mu to mohlo byť umožnené, všetko, čo v tomto smere potrebujeme vedieť nám veľmi jednoducho a jasne pomenoval už Mojžiš vo svojom desatore a po ňom Kristus vo svojom učení. Ak sa budeme vytrvalo snažiť takýmto spôsobom myslieť, cítiť, hovoriť a jednať, potom budeme kráčať svojim životom správne. Potom budeme napĺňať jeho skutočný zmysel. Potom budeme duchovne dozrievať tak, až sa napokon staneme zrelou ľudskou osobnosťou, ktorá môže vstúpiť do ríše ducha, pretože splnila všetky k tomu požadované kritériá.

Toto je zmyslom ľudského bytia! Toto má dosiahnuť každý človek a o toto má usilovať. Týmto snažením naplní nie len zmysel vlastného bytia, ale zároveň tým dá i iný, omnoho vyšší a ušľachtilejší rozmer všetkému okolo seba. Svojim vzťahom k ľuďom, k rodine, k spoločnosti, k zamestnaniu, k prírode, ale i k peniazom a k majetkom.

Toto je oná nevedomá túžba, ktorú nesú v sebe všetky generácie. Podvedome tušená túžba po uskutočnení pravého človečenstva, pred ktorým sa otvára brána raja!

V tomto spočíva oná skrytá, nevedomá a nenaplnená túžba mnohých rodičov, ktorí v neurčitom tušení dúfajú, že práve ich deti budú tými, ktorým sa to podarí. Že práve ich deťom sa podarí zlomiť generačnú kliatbu nedôstojnej nevedomosti o zmysle a naplnení vlastného bytia.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
Back to top Go down
smilan

avatar


PostSubject: Obmedzenosť človeka   Mon 13 Jan 2014 - 19:18

Obmedzenosť človeka


Človek sa sám, dobrovoľne, slobodne a zo svojho vlastného rozhodnutia obmedzil vo vnímaní reality. Rozhodol sa totiž nevnímať ju celú, ale len jej časť. A túto časť považuje za celok, mimo ktorého pre neho nič ďalšieho nejestvuje. A všetko jeho myslenie a uvažovanie, všetky jeho závery a rozhodnutia ktoré činí, celá jeho životná orientácia stojí na tomto nesprávnom základe.

Avšak takáto obmedzenosť vo vnímaní nemôže mať za následok nič iného, ako človeka obmedzeného. Obmedzenca! Obmedzenca so všetkými dôsledkami, ktoré z jeho obmedzenia vyplývajú a ktoré jeho obmedzenosť automaticky produkuje a prináša.

O čom to vlastne hovoríme? Predsa o materializme! O tom, že všetko myslenie, vnútorné prežívanie, uvažovanie a samozrejme aj konanie ľudí je zamerané iba a jedine na hmotnú realitu. Je to totiž to jediné, čo podľa nich jestvuje, čo má nejakú cenu a čo je hodné námahy a snaženia.

Rodina, práca, oddych, záujmy a koníčky, týchto zopár okruhov rozvinutých do miliónov jednotlivostí tvorí stredobod životného úsilia väčšiny ľudí tejto zeme. Všetci spoločne to nazývajú reálnym životom a v ich myslení, cítení a snažení niet už miesta absolútne pre nič, čo by nejakým spôsobom vybočovalo z rámca tohto, takzvaného reálneho života. A ak na také niečo natrafia, nie je to podľa nich vôbec hodné pozornosti, záujmu, a už vôbec nie nejakého snaženia.

A je zarážajúce, že podobný prístup k životu môžeme vidieť aj u tých, ktorí sa považujú za veriacich, čiže ľudí akceptujúcich fakt, že by mohlo jestvovať ešte aj niečo iné, ako viditeľná a hmotná realita. I oni vo väčšine prípadov vôbec nijakým spôsobom nevybočujú zo všeobecného rámca absolútneho pripútania k hmotnej realite.

Väčšina veriacich je totiž presne takých istých, akými sú materialisti, pretože presne také isté je ich myslenie, uvažovanie, jednanie i snaženie. Vôbec ničím sa neodlišujú! Možno snáď iba svojou vierou, že jestvuje aj niečo iné, ako to hmotné. Ale tým to pre nich hasne, pretože z tohto neistého tušenia nevyvodzujú pre seba a pre svoj spôsob života žiadne dôsledky. Žijú, myslia, uvažujú a jednajú presne tak isto, ako všetci ostatní. Celý svet preto pokojne možno nazvať materialistickým. Materialisticky obmedzeným!

Skúsme si teraz predstaviť hustú hmlu s viditeľnosťou dvadsať až tridsať metrov. Pre cestnú premávku to predstavuje veľké nebezpečenstvo, na základe ktorého musí byť zodpovedajúcim spôsobom znížená rýchlosť.

A teraz si skúsme predstaviť, že by sme v takejto hustej hmle žili trvalo. Že by sme sa do takéhoto stavu narodili a nikdy v živote by sme iným spôsobom nevideli. Videli by sme vždy iba dvadsať až tridsať metrov pred seba, pričom by sme nemali ani poňatia o tom, čo sa skrýva za touto hranicou. Je celkom pochopiteľné, že tomuto dlhotrvajúcemu obmedzeniu by sme sa plne prispôsobili a stalo by sa pre nás vo všetko smerodatným. I naše myslenie a uvažovanie by sa celkom logicky pohybovalo iba v hraniciach tohto obmedzenia.

No a presne takto žije väčšina ľudí s ich duševným obzorom, schopným vnímať iba hmotnú realitu. Toto obmedzené vnímanie reality prijali ako to jediné, čo jestvuje a bezvýhradne sa tomu vo všetkom prispôsobili. Niet ničoho v ich myslení a snažení, čo by túto hranicu prekračovalo. A tak žije ľudstvo ako v hustej hmle, s možnosťou maximálneho rozsahu vnímania v onom pomyselnom rozmedzí dvadsať až tridsať metrov.

A teraz si predstavme viditeľnosť počas jasného, slnečného letného dňa, keď sa krása krajiny rozprestiera až do takmer nekonečnej diaľky a my všetko vidíme jasne a zreteľne.

Rozdiel je neporovnateľný! Tento rozdiel je rozdielom medzi plnohodnotnosťou a plnokrvnosťou života v porovnaní s obmedzenosťou vnímania a videnia v hustej hmle.

Materialista nevníma život plnohodnotne a plnokrvne! Vníma a vidí len jeho hmotnú realitu a považuje ju za realitu jedinú. Nie je schopný vytušiť, vycítiť a uvedomiť si, že za ňou je ešte realita iná, jemnejšia a že obe tieto reality spoločne tvoria jeden neoddeliteľný a vzájomne prepojený celok. Že obe tieto reality tvoria jedinú pravú a skutočnú realitu.

Obrazne vyjadrené, materialista jedná a myslí v rozmedzí vlastného vedomia v rozsahu dvadsať až tridsať metrov. Jedine to, čo sa nachádza v týchto hraniciach považuje za rozhodujúce. Toto je však dôvod, prečo neraz jedná sebecky, chamtivo, bezohľadne, nečisto a nespravodlivo, len aby dosiahol svoje hmotné ciele, ktoré považuje za najpodstatnejšie. Veď predsa podľa neho človek žije len raz a musí si užiť života plnými dúškami.

Práve takýmto spôsobom jednajú tisíce ľudí a spôsobujú si tým vzájomne mnoho utrpenia, drancujúc a devastujúc celú zem. Jednajú tak však jedine pre svoju obmedzenosť. Ak by totiž mali širší duševný rozhľad, ak by vo svojom myslení, konaní a snažení zohľadňovali veľkú, celkovú a skutočnú realitu, zahŕňajúcu v sebe to, čo je hmotné i to, čo je jemnejšieho charakteru, potom by muselo byť všetko ich jednanie úplne iné. Potom by nemohli činiť, hovoriť, ba ani myslieť tak, ako to pokojne robia dnes.

Potom by totiž veľmi dobre vedeli, že za všetko, čo človek vykoná ho čaká spravodlivá odplata a že ak sa táto odplata nedostaví hneď teraz v tomto hmotnom živote, celkom určite sa dostaví potom, v onej jemnejšej realite bytia. Tisíce vecí by človek nemohol robiť tak, ako ich robí, keby si bol vedomý tejto skutočnosti. Nemohol by tak činiť lebo by vedel, že spravodlivá odplata ho neminie a to ani vtedy, keby sa jej tu na zemi dokázal šikovne vyhnúť. Áno, jedine obmedzenosť vo vnímaní skutočnej reality dovoľuje ľuďom jednať bezohľadne, sebecky, nespravodlivo, nečestne a nečisto.

Svojim vlastným, obmedzeným zredukovaním vnímania iba na hmotné však ľudia nedokážu poprieť realitu skutočnú. Celkovú realitu, v ktorej jestvuje bezpodmienečná Spravodlivosť, ktorej účinky sa nevyhnutne naplnia buď ešte tu na zemi, a ak nie tu, tak potom určite tam, v jemnejšej úrovni bytia, ktorej existenciu nezvratne spoznáme po svojej smrti.

Kto sa snaží konať dobro, kto sa usiluje o spravodlivosť a čestnosť, ten sa nemusí ničoho obávať. Kto však popiera dobro, čestnosť a spravodlivosť v mene dosiahnutia hmotných cieľov, ktoré považuje za jediné a prvoradé, toho možno považovať za chudáka, jednajúceho takýmto spôsobom jedine z titulu vlastnej obmedzenosti. Z obmedzenosti, neschopnej ho uchrániť pred neblahými dôsledkami, ktoré bude mať jeho jednanie a ktoré bude musieť zožať z hľadiska kontextu celkovej reality bytia.

Človeče, nebuď obmedzencom! Nepreži celý svoj život ako v hustej hmle, s hranicami svojho vedomia v pomyselnom rozpätí dvadsiatich až tridsiatich metrov. Snaž sa vytušiť, pochopiť a preniknúť do poznania jemnejšej reality bytia, aby sa ti otvorili oči a ty si uvidel veci také, aké naozaj sú. Aby si uvidel nádhernú, slnečnú a dokonale krásnu, skutočnú realitu bytia, v ktorej víťazí, dobro, spravodlivosť, čestnosť a ušľachtilosť a v ktorej bude bité a nakoniec i definitívne zničené všetko nedobré, nespravodlivé, nečestné a nízke.

Pamätaj človeče, že sa budeš musieť zodpovedať za každý svoj čin! Tu, alebo tam! A nie len za každý čin, ale aj za každé slovo! Ba i za každú myšlienku! Lebo jestvuje len jedno veľké, celistvé bytie, v ktorom vládne pravečná Spravodlivosť. Ak si myslel, hovoril a konal nedobre, jej odplata ťa zaručene dostihne. Buď už tu, alebo potom tam. Nemysli si, že tejto Spravodlivosti je možné nejakým spôsobom šikovne uniknúť. To je ilúzia a klam! Ilúzia a klam vyplývajúce z tvojej vlastnej obmedzenosti! Ilúzia a klam, ktoré sa ti raz veľmi trpko vypomstia!

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
Back to top Go down
smilan

avatar


PostSubject: Životná potreba svätenia sviatočného dňa!   Fri 7 Feb 2014 - 17:32

Životná potreba svätenia sviatočného dňa!


Ľudia sú vzdialení od správneho pochopenia a tým i od plnenia prikázaní, pretože majú tendenciu prispôsobovať si ich svojej pohodlnosti. A tak je to i s tým tretím, pri ktorom je väčšina veriacich presvedčená, že mu dostatočne učinili zadosť svojou účasťou na nedeľnej pobožnosti.

Avšak takýto prístup je iba svedectvom ich veľkej povrchnosti a pohodlnosti, pretože samotná účasť na pobožnosti nám nikdy nemôže posvätiť deň sviatočný!

Účasť na pobožnosti je tým najlepším predpokladom na to, aby sme sviatočný deň mohli správne posvätiť, avšak toto musíme učiniť len my samotní! Každý sám za seba! V skutočnosti jedine človek sám môže posvätiť deň sviatočný! Nemôže to za neho urobiť ani kňaz a nie je to vybavené ani jeho účasťou na pobožnosti.

V čom teda spočíva ono posvätenie? V zastavení, v tichu a v zamyslení sa nad svojim životom počas uplynulého týždňa. Vo vnútornom pohľade dozadu na všetky zásadné rozhodnutia, ktoré sme v týždni urobili a to vo vzťahu k Vôli Stvoriteľa. V posúdení toho, v čom boli naše činy v súlade s Jeho Vôľou a v čom sme sa od nej odchýlili.

Posvätenie sviatočného dňa teda spočíva v povinnosti, aby sme minimálne raz do týždňa, v deň pracovného pokoja ktorý nám k tomu poskytuje časový priestor, podrobili sami seba kritickej analýze, uvážili naše klady i zápory a vytýčili si správny smer, ktorým by sme sa mali uberať v budúcich dňoch. Smer, ktorý by mal byť samozrejme v súlade s Vôľou Najvyššieho.

A ak budeme takto pravidelne činiť, čiže ak budeme správnym spôsobom svätiť deň sviatočný, budeme vo svojom živote spieť k čoraz väčšiemu zdokonaleniu, zanechávajúc za sebou svoje chyby a nedostatky a stávajúc sa čoraz lepšími, svetlejšími a ušľachtilejšími ľuďmi.

Podstata sviatočného dňa teda spočíva v duchovnom zužitkovaní predchádzajúceho týždňa a vo vytýčení stratégie do ďalšieho, nového týždňa.

Kto však takto nekoná, prechádza svojim životom naprázdno, bez schopnosti duchovného zužitkovania všetkého, čo zažil. Celý jeho život mu prechádza pomedzi prsty a on z neho nezíska žiaden duchovný prospech, pretože si pre seba nedokázal nájsť chvíľu času a ticha. Takýto ľudia svoj život v podstate premrhajú, zotrvávajúc nepoučiteľne vo svojich starých chybách.

Šesť dní v týždni má byť teda pre nás priestorom pre svetské práce a siedmy deň odpočinku od svetských činností má byť naopak dňom práce duchovnej. A až takýmto spôsobom správne využitý sviatočný deň dá skutočný, duchovný zmysel celému nášmu životu a tomu, čo sme v ňom smeli prežiť.

Spýtajme sa teraz, kto takto koná? Keď aj nie úplne pravidelne, ale aspoň z času na čas? Kto si vo sviatočný deň zastane ako generál nad mapou bojových postavení svojej armády, aby dôsledne analyzoval stav jej bojaschopnosti, všetky jej slabiny i prednosti a aby na základe toho poznania vytýčil novú stratégiu do ďalšieho boja? Do boja za dobro, spravodlivosť a ľudskosť?

V súvislosti s našou problematikou nemožno zabudnúť na dva dôležité momenty, ktoré vo veľkej miere napomáhajú k správnemu posväteniu sviatočného dňa. Sú nimi mlčanie a ticho!

Najskôr pár slov k mlčaniu:

Mlčanie možno považovať za jeden z najzákladnejších predpokladov vyzrievania našej osobnosti.

Ak totiž v mlčaní nad niečim intenzívne premýšľame, naša myšlienka sa stáva silne magnetickou a nadobúda schopnosť priťahovať ako magnet všetky rovnorodé, alebo určitým spôsobom podobné myšlienkové formy. Ak sú naše myšlienky dobré, sme sa schopní prostredníctvom ich magnetizmu spojiť s vysokými úrovňami stvorenia. Touto cestou nám môže byť zoslané vyriešenie akéhokoľvek nášho osobného problému, môže nám byť ukázaný správny smer pri závažnom životnom rozhodnutí, ako i daná svetlá inšpirácia pre naše každodenné konanie a jednanie.

V mlčaní a v hlbokom myšlienkovom zahĺbení môžeme dostať na základe princípu myšlienkového magnetizmu odpoveď na čokoľvek.

Toto tušenie sily, ktoré v sebe skrýva mlčanie vybadali už naši predkovia keď vraveli, že hovoriť je striebro ale mlčať zlato. Taktiež z histórie máme mnohé príklady ľudí, ktorí sa snažili nadviazať spojenie so Svetlom tak, že načas odišli do samoty, napríklad do púšte, aby tam v mlčaní a tichu, nabitom myšlienkovým magnetizmom našli odpovede na všetky životné otázky.

V dnešnej dobe nie je samozrejme možný nejaký dlhodobý odchod do samoty a ani to nie je potrebné. Stačí iba v deň sviatočný správnym spôsobom zužitkovať to, o čom sme doposiaľ hovorili.

A teraz zase pár slov k tichu:

Iba v tichu sa môže naše mlčanie tvorivo a plnohodnotne rozvíjať. Dnešná doba je však pramálo naklonená skutočnému, duchovnému rozvoju človeka prostredníctvom ticha a mlčania. Naša doba je totiž dobou hluku, znemožňujúceho tiché sústredenie. V domácnostiach bývajú zapnuté televízory, rádiá, či rôzne prehrávače, ľudská myseľ je zaplnená nadmernými informáciami z internetu, novín a časopisov, takže moderný človek, ktorý nič netuší o týchto skutočnostiach sa stáva plytkou a povrchnou obeťou doby. Stáva akousi skupinovou dušou, neschopnou vytvoriť vlastnú, samostatnú a hlbokú myšlienku.

Takýto človek, plytkého a povrchného myslenia je potom iba biologickou bytosťou, považujúcou sa za človeka, ktorého však možno pomocou médií, internetu, alebo iných vplyvov bezmyšlienkovite manipulovať a vmanipulovať do čohokoľvek, pretože v ňom niet vlastného a samostatného uvažovania.

No a práve preto nám bolo pred stovkami rokov jasnozrivo darované tretie prikázanie, aby sme sa tohto všetkého dokázali vyvarovať. Aby sme dokázali prehliadnuť nástrahy temnoty a stať sa plnohodnotnými ľuďmi.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
Back to top Go down
smilan

avatar


PostSubject: Úvaha o ľudskom stude   Fri 28 Feb 2014 - 18:43

Úvaha o ľudskom stude


Existujú rôzne názorové skupiny a združenia, ktoré považujú väčšiu, alebo menšiu mieru telesného obnažovania za jedno najlegitímnejších ľudských práv. Medzi najextrémnejšie prejavy týchto trendov patrí nudizmus a medzi umiernenejšie súčasná, a to najmä ženská móda.

Tieto názorové skupiny majú samozrejme mnoho pádnych argumentov, zdôvodňujúcich prečo je to správne, legitímne a žiadúce. Spomeňme trebárs napríklad ten, že človek pochádza zo zvieraťa a u zvierat je nahota niečím absolútne prirodzeným a normálnym. Niečím tak prirodzeným a normálnym, že by to malo byť úplne normálnym a nijakú výnimočnú pozornosť nevzbudzujúcim i u človeka, ktorý je v podstate iba ďalším pokračujúcim článkom dlhodobého evolučného vývoja.

Pokúsme sa teraz zareagovať na tento názor a poukázať na obrovský rozdiel medzi nahotou zvierat a nahotou ľudí, ktorú spolu nemožno vôbec zrovnávať. Už z povahy veci samotnej, čiže z nepreklenuteľnej druhovej rozdielnosti medzi zvieraťom a človekom totiž vyplýva absolútna nelogickosť ospravedlňovania nahoty človeka, nahotou zvieraťa.

Každý predsa vie, že človek stojí vo vývoji vyššie. To znamená, že jeho vnútorná podstata je úplne iná, ako vnútorná podstata zvieraťa. V evolučnom vývoji obdržal človek zo zvieracieho sveta iba telo, kým jeho najvnútornejšie jadro – čiže to, čo nás od zvierat odlišuje, je úplne iné. Je ním duch! Duch človeka, ktorého úlohou je preduchovňovať, zušľachťovať a povznášať všetko okolo nás, to znamená aj z evolučného vývoja vzyšlé, hmotné zvieracie telo a pretvoriť ho do výsostne ľudskej podoby.

Lebo prví ľudia sa svojim telesným vzhľadom podobali viac na opicu ako na človeka, ale duch, prebývajúci v ich vnútri postupným vývojom zušľachťoval ich polozvieracie telo a dával mu ľudskú formu.

Nahota, spojená s bytostnou podstatou zvieraťa bola prirodzenou a vlastnou ranným štádiám ľudstva na zemi. Ale čím viac duch zušľachťoval telo i všetko vôkol seba, tým viac bola ľuďmi pociťovaná nutnosť zahaľovania sa, ktorá nepramenila iba z potreby chrániť sa pred chladom, ale z čoraz intenzívnejšie sa prebúdzajúcej vlastnosti ducha – studu. Čím bol totiž ľudský duch vyvinutejší, tým intenzívnejšie v ňom rástol pocit studu. Vo všeobecnosti sa totiž nevie, že práve stud je istým meradlom výšky duchovnej úrovne človeka: čím intenzívnejšie je ním vnímaný, tým vyššia je duchovná úroveň daného jedinca.

Pozrime sa z tohto uhľa pohľadu na dianie okolo nás. Aj v súčasnosti sa na zemi nachádza mnoho komunít a skupín, u ktorých je nahota úplne prirodzená. Avšak takmer vždy ide o komunity, stojace na nižších stupňoch vývoja, žijúce v odľahlých pralesných oblastiach alebo iných, odľahlých častiach sveta, ďaleko od civilizácie. Títo ľudia sú jednoduchí, prirodzení a spontánni, žijúci v symbióze s prírodou, čo by v podstate nebolo zlé, pokiaľ by nešlo o ustrnutie na jednom z nevyhnutných vývojových stupňov ľudstva.

A teraz, v protipóle sa pozrime na život ľudí v 19. storočí, konkrétne na ženskú módu napríklad v Anglicku, alebo aj v iných častiach Európy, vyznačujúcu sa nosením dlhých sukní, dlhých rukávov a pod krkom upnutých golierov.

Na týchto dvoch príkladoch vidíme, ako sa výška vzrastajúcej duchovnej úrovne automaticky premieta do zvýšenej potreby kultivovaného zahaľovania tela.

Počas celej histórie samozrejme existovali i rôzne menšinové trendy, snažiace sa eliminovať pocit studu v človeku, avšak takzvané „moderné“ 20. storočie urobilo v tejto oblasti priam revolúciu. Revolúciu v negatívnom slova zmysle, prostredníctvom ktorej sme začali zostupovať nadol namiesto toho, aby sme kráčali nahor. Onen duchovný úpadok sa prejavil odsudzovaním prirodzeného studu, ktorý začal byť považovaný za zaostalosť a nemodernosť.

Zdravé cítenie studu nie je však potierané len na hmotnej úrovni vzrastajúcou nehanebnosťou a zvrátenosťou v odhaľovaní fyzického tela. Stud je v ľuďoch programovo eliminovaný žiaľ i v oblasti duševnej a to prostredníctvom duševného odhaľovania sa.

Vezmime si napríklad také zdanlivo neškodné, mobilné telefonovanie. Človek niekedy až žasne, o akých dôverných a intímnych veciach sú ľudia schopní hovoriť na verejnosti, čo svedčí o tom, že naozaj strácajú stud.

Taktiež možno spomenúť, u nás ešte nie v takej veľkej miere ako na západe, rozšírenú módu rôznych psychológov a psychoterapeutov, ktorá je založená na absolútnom duševnom odhaľovaní sa pred iným človekom, čím sa v ľuďoch cielene ničí jedna z najušľachtilejších zložiek ich osobnosti – zdravý, prirodzený stud, spočívajúci v bytostnom práve každej ľudskej individuality na zachovanie nedotknuteľnosti osobnej duševnej intimity.

A tak, pod pojmom „modernosť“ sa ako zvonka – vo fyzickej oblasti, tak i zvnútra – v duševnej oblasti, usilovne rúcajú všetky mantinely zdravého studu a s týmito snahami kráča ruka v ruke celkový duchovný úpadok ľudstva. Lebo, ako už bolo povedané, miera zdravého studu je mierou skutočnej duchovnej úrovne jednotlivca i mierou duchovnej úrovne celej civilizácie. Zákonite totiž platí, že vzostup v pociťovaní studu je zároveň vzostupom spoločnosti, avšak úpadok studu je nevyhnutne úpadkom spoločnosti. A tento úpadok, ktorého jednou z príčin je i strata studu práve prežívame.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
Back to top Go down
smilan

avatar


PostSubject: Z dávnych egyptských mystérií...   Thu 27 Mar 2014 - 16:46

Z dávnych egyptských mystérií...


Tento text, hovoriaci o zmysle ľudskej existencie bol inšpirovaný pradávnym vedením staroegyptskej kasty kňazov Hórovho oka a doplnený najnovšími duchovnými poznatkami.

Bytie človeka je zasvätené jeho duchovnému vývoju. Prostredníctvom tohto vývoja dochádza k jeho prerodu z animálnej bytosti, uznávajúcej iba zákonitosti vlastného ega v nesmrteľnú bytosť, ktorej je dovolené kráčať po cestách, nachádzajúcich sa za hranicami bežných smrteľníkov.

Ľudská duša sa opakovane vteľuje na zem a človek tak pokračuje v procese postupného zdokonaľovania, stanoveného Stvoriteľom. Duša vstupuje do rôznych tiel, zakladá rodiny, objavuje sa v rôznych epochách a na rôznych miestach, zažíva rôzne ekonomické podmienky a zdravotné komplikácie.

K týmto opakovaným reinkarnáciám dochádza na zemi, zatiaľ čo slnečná sústava sa pomaly otáča okolo centra galaxie. Behom tohto času je zem i myseľ človeka ovplyvňovaná rôznymi druhmi energií súhvezdí, ktoré podobne ako ročné obdobia určujú nevyhnutné podmienky pre jeho rozvoj.

Osud, ktorý musíme prežívať je neoddeliteľnou súčasťou nášho života. Musíme ho prežiť, aby sme sa poučili.

Používaním slobodnej vôle v situáciách ktorým musíme čeliť sa učíme, aké dôsledky majú naše rozhodnutia.

Pravdu nachádzame na základe porovnávania dôsledkov našich rozhodnutí. Tie nám prinášajú prežívanie protichodných extrémov dobra a zla. Tak zakusujeme bolesť i radosť, šťastie i nešťastie, pokoj a nepokoj, zdravie a chorobu, dostatok a nedostatok, aby sme na základe ich vzájomného porovnávania spoznali silu a hodnotu lásky, dobra, spravodlivosti a ušľachtilosti.

Takto, život za životom človek prechádza procesom duchovného zdokonaľovania. Zakaždým sa narodí múdrejší, viac rešpektujúci a tolerantnejší, pokiaľ neukončí svoj cyklus a nestane sa nesmrteľným nadčlovekom.

V okamihu osvietenia si uvedomuje logický sled nevyhnutnosti všetkých svojich minulých životov, ktoré prežil a zároveň v ňom vystáva poznanie umenia žiť na základe všetkých omylov, ktoré spáchal. Spoznáva, že práve toto bola jeho osobná a jedinečná cesta k zavŕšeniu a naplneniu zmyslu jeho existencie. V mieri a harmónii šíri lásku a získava prístup k vyššej moci a ďalšej fáze svojho vývoja vo vyššom stupni reality.

Jeho vývoj na tejto zemi je zavŕšený a zmysel jeho pozemského bytia naplnený. Človek dokázal prekonať svoju animálnu, egoistickú prirodzenosť a stať sa bytosťou milujúcou a pomáhajúcou všetkému vo stvorení. Tým sa navždy oslobodil z nevyhnutnosti znovuvteľovania na túto zem a stal sa hodným života vo vyššej, duchovnej realite bytia.

Proces duchovného zdokonaľovania ľudí však nie je nekonečný. Je nevyhnutne naviazaný na dĺžku trvania pozemskej hmotnosti, ktorá tak ako vznikla raz rovnako aj zanikne. Duchovný vývoj človeka sa preto musí vtesnať do tohto časového obdobia.

Plynutím času sa teda pomaly približujeme k hranici, na ktorej bude ďalšia možnosť vývoja na tejto zemi zastavená. K času, kedy bude musieť pozemská pláň vydať všetky svoje plody.

Kristus nazval tento deň dňom príchodu Ženícha. Ženích príde, aby všetkých pozval na hostinu. Aby ich pozval do inej, vyššej reality bytia. Toto pozvanie však bude určené iba pripraveným. Iba tým, ktorí sa dokázali stať bytosťami dostatočne spravodlivými, dobrotivými a milujúcimi, napomáhajúcimi všetkému vo stvorení. To sú oné múdre panny, ktorým bude Ženíchom povolený vstup na hostinu.

Každý človek, ktorý ale tejto úrovne nedosiahol a zostal viac alebo menej verný svojej pôvodnej, animálno egoistickej prirodzenosti, každý takýto človek bude z možnosti vstupu na hostinu vylúčený a poslaný naspäť, aby si doplnil chýbajúce kvality.

Avšak nastávajúci rozklad zeme už týmto ľuďom neposkytne dostatočný časový priestor, aby zameškané ešte dohnali. A tak človek, zviazaný s hmotnosťou zeme, ktorá raz vznikla a preto musí raz aj zaniknúť, bude musieť byť podrobený osudu všetkého, čo je hmotné a s hmotnosťou spojené. Bude musieť byť podrobený rozkladu a zániku vlastného, animálno egoistického „ja“, ktoré sa nedokázalo v určenom časovom období trvania hmotného sveta správne duchovne vyvinúť.

Tak má teda každý človek slobodne na výber. Na výber medzi životom a smrťou! Medzi večným životom vo vyššej realite ducha alebo medzi smrťou jeho nedostatočne vyvinutej, animálno egoistickej osobnosti, rovnajúcej sa definitívnemu vymazaniu z knihy života. Táto definitívna záhuba osobnosti človeka je totožná s večným zatratením.

Je to však niečo úplne iného, ako bežná fyzická smrť. Tá býva len prechodom do inej roviny bytia, ktorá tvorí akúsi čakaciu dobu pre ďalšie pozemské vtelenie, v ktorom máme na zemi duchovne dozrievať. Obyčajnej fyzickej smrti sa preto netreba vôbec obávať. Je to len nevyhnutný krok na ceste nášho postupného duchovného zdokonaľovania.

Toho, čoho by sa však mal obávať každý človek je smrť duchovná. Definitívna záhuba, ktorá ho musí postihnúť ak bol lenivý a nestihol sa včas správne duchovne vyvinúť. Preto nebude môcť byť, ako oných päť nerozumných panien, vpustený na blížiacu sa hostinu. Tomuto vážnemu riziku sme vystavení všetci a preto by sme sa mali snažiť vyvarovať sa ho zvýšením dôrazu na svoj vlastný, osobný, individuálny duchovný vzostup.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
Back to top Go down
smilan

avatar


PostSubject: Zmatenosť pojmov   Fri 25 Apr 2014 - 17:04

Zmätenosť pojmov


V dnešnej pokrivenej dobe ľudia pokrivili a prekrútili okrem mnohých iných vecí i význam slov a pojmov. Preto potom nevnímajú a nechápu, čo tieto pojmy v skutočnosti znamenajú. Chápu a vnímajú len to, čo oni sami považujú za správne. Takýto prístup však musí mať zákonite za následok bludné, nesprávne a falošné cesty, ktorými musia kráčať všetci tí, ktorí nasledujú skreslené, pokrivené a nesprávne významy pojmov. Všetci tí, ktorí si nedali námahu pochopiť, čo tieto pojmy v skutočnosti znamenajú a aké cesty im ukazujú.

No a ak sa takéto niečo týka naozaj závažných a kľúčových pojmov, musí to mať pre celé veľké skupiny ľudí i pre každého jednotlivca, ktorý tomu podľahol nedozierne, ba až tragické dôsledky.

Jedným z obzvlášť závažných príkladov podobnej pokrivenosti je slovo „bohoslužba“ a s ním spojenie poblúdenie celého ľudstva.

„Zúčastnil som sa bohoslužieb! Konajú sa slávnostné bohoslužby!“ Tieto a ním podobné výrazy nám hovoria o chápaní pojmu bohoslužba ako účasti na nejakom stretnutí veriacich. V dnešnom ponímaní teda bohoslužba znamená účasť na stretnutí, alebo zhromaždení určitej cirkvi. Je v podstate úplne jedno akej cirkvi, pretože vo všetkých cirkvách a vierovyznaniach je to vnímané obdobne pokriveným spôsobom.

Takéto chápanie pojmu bohoslužba je však nesprávne a k jeho pokriveniu došlo preto, aby to vyhovovalo ľudskej duchovnej pohodlnosti a aby to od nich vyžadovalo čo najmenej námahy. Aby svojou účasťou na náboženskom stretnutí lacno a pohodlne učinili zadosť všetkému, čím sú podľa nich voči Stvoriteľovi povinní.

Čo však v skutočnosti znamená pojem bohoslužba? Niečo úplne iného ako účasť na nejakom stretnutí.

Boho – služba! Slúžiť Bohu! Slúžiť!

Čo značí slovo slúžiť? Znamená plniť niekoho vôľu. V tomto prípade Vôľu Božiu!

Plnením Božej Vôle máme teda slúžiť Bohu! Ako vôbec mohlo dôjsť k nejakému omylu v chápaní tejto tak logickej veci?

No a slúžiť znamená konať! Znamená niečo robiť! Robiť to tak, ako si to želá a ako si to praje ten, komu slúžime. V našom prípade Stvoriteľ.

Skutočná bohoslužba sa teda neobmedzuje na nejaké miesto a nejaký čas. Skutočná a pravá bohoslužba je naplňovanie Vôle Najvyššieho v každodennom živote tak, že ju zohľadňujeme a berieme na zreteľ pri všetkom čo konáme. Pri všetkom čo cítime, myslíme hovoríme a činíme. Pri všetkom tomto dbáme na to, aby to bolo v súlade s Vôľou Najvyššieho. Tým vykonávame pravú bohoslužbu v našom každodennom živote.

Skutočnú bohoslužbu, čiže službu Bohu máme teda vykonávať prostredníctvom všetkého čo myslíme, cítime, hovoríme a konáme, aby to vždy bolo iba ku cti Najvyššiemu.

Pravá bohoslužba však z vyššie pochopiteľných dôvodov doteraz ešte nebola ľuďmi na zemi nikdy vykonávaná. Ľudia totiž vo svojej pohodlnosti úmyselne prekrútili tento pojem tak, že si pod ním predstavovali iba svoju účasť na náboženských stretnutiach.

Keby sa však nad vecami aspoň trošku zamýšľali, svoje stretnutia, na ktoré sa schádzali za účelom spoločného uctievania, velebenia a prejavovania vďaky Stvoriteľovi by museli po správnosti nazvať trebárs hodinami uctievania Stvoriteľa, alebo napríklad pobožnosťami. Nikdy však nie bohoslužbou, pretože slúžiť Bohu človek musí a má vo svojom každodennom živote.

Ľudia si to ale urobili pohodlnými a svoje stretnutia, na ktorých uctievali a velebili Najvyššieho nazvali bohoslužbami. Časom strávených na týchto stretnutiach potom považovali svoju službu Najvyššiemu za vybavenú a oni si vo svojom osobnom, každodennom živote už mohli robiť čo chceli.

A aj si robili! V reálnom živote konali a doposiaľ konajú vždy iba podľa svojej vlastnej vôle a preto to aj presne tak všade vyzerá. Preto je svet takým, akým je. Plným chamtivosti, bezohľadnosti, egoizmu, nečestnosti, nespravodlivosti, klamstva, nepoctivosti a nečistoty.

Na tomto svete totiž doteraz vždy chýbala pravá bohoslužba, čiže jednanie, ktoré v sebe zahrňuje a zohľadňuje vznešenú Vôľu Najvyššieho. Ktoré zohľadňuje vznešenú Vôľu Najvyššieho vo všetkom ľudskom cítení, myslení, reči a jednaní v každodennom živote.

Ľudstvo, i ty jednotlivý človeče, začni konečne konať pravú bohoslužbu! Začni konečne slúžiť Bohu tak, ako to tu na zemi malo byť už dávno.

Všetko čo konáš konaj iba Jemu ku cti! Všetko čo činíš nech je hodné Jeho vznešenosti a ušľachtilosti! Svojimi vznešenými, čistými a spravodlivými citmi, myšlienkami, slovami a činmi slúž svojmu Bohu a tým pozdvihneš túto Zem, svoj národ i seba samého. Nech všetko, čo sa na tejto zemi deje je len jedinou vznešenou bohoslužbou, konanou ku cti veľkého, dobrotivého a spravodlivého Boha!

Človeče, nikdy nečiň nič, nemysli na nič a nehovor o ničom, čo by nespĺňalo kritériá života žitého ku cti Stvoriteľa. Života, ktorý práve takýmto spôsobom učiníš živou a pravou bohoslužbou.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
Back to top Go down
smilan

avatar


PostSubject: Pojednanie o skutočnom účele ľudskej sexuality   Thu 22 May 2014 - 16:19

Pojednanie o skutočnom účele ľudskej sexuality

Tento text je určený predovšetkým mládeži, ktorá sa potrebuje správne zorientovať v problematike sexuality a ľudskej pohlavnosti, pretože to, čo jej v tomto smere môže ponúknuť súčasný svet je mätúce, dezorientujúce a pokrivené. Pretože účelom sexuality v súčasnom ponímaní je predovšetkým užiť si. Užiť si volne, neviazane a bez akýchkoľvek predsudkov.

Lebo vraj naše telo, ktoré nám patrí je iba naším vlastným majetkom a my si s ním môžeme robiť čo chceme. To znamená, že máme legitímne právo plne vyžiť jeho sexuálneho potenciálu pre vlastné potešenie. Či už v partnerskom vzťahu, alebo ak partnera nemáme vlastným seba uspokojovaním.

A aby sa v tom človek necítil nijako obmedzovaný, začína sa čoraz viacej negovať spojitosť sexuality s morálkou a etikou. Takýto prístup má však za následok rozklad a deštrukciu osobnosti človeka, alebo minimálne zastavenie a obmedzenie jeho jeho ďalšieho osobnostného vývoja. Lebo v skutočnosti je hlavným účelom pohlavnej sily práve osobnostný rast človeka, ku ktorému ale dochádza iba vtedy, ak je ľudská pohlavnosť krotená a usmerňovaná silným eticko morálnym prístupom k nej. V takomto prípade sa mohutný potenciál jej energie pretaví do rozvíjania osobnosti človeka, formujúc ho smerom k vyšším a ušľachtilejším hodnotám.

Pohlavná sila nemá byť teda vyplytvaná v telesnosti, ale orientáciou k vysokým mravným, morálnym a duchovným ideálom pretavená vo vysoko vyvinutú ľudskú osobnosť. Je to totiž presne tak, ako s každou energiou, napríklad tou elektrickou. Môžeme ňou svietiť a môže nám uľahčovať život prostredníctvom rôznych užitočných elektrických prístrojov, alebo ňou môžeme nabiť oplotenie okolo koncentračného tábora, či využiť ju na elektrické kreslo. Je to stále tá istá energia, záleží len na spôsobe jej využitia. Záleží iba na tom, či ju použijeme k pozitívnemu a budujúcemu účelu, alebo k účelu negatívnemu a deštruktívnemu.

Žiaľ, na tomto svete to funguje tak, že sa ľudský sexuálny potenciál sa obyčajne vybíja iba v pohlavnom pude. To je dnes považované za normálne a štandardné.

Ľudia prežívajú telesnú rozkoš a telesné radovánky a ich nadmiera im odčerpáva energiu, ktorá je v skutočnosti určená a má byť využitá k rozvoju ich osobnosti. To znamená, že tá istá pohlavná sila nás môže ľudsky a osobnostne nesmierne povzniesť, ak sme vo vzťahu k nej ochotní rešpektovať určité morálne a mravné kritériá. Alebo naopak, jej nesprávne, čiže nadmerné a neetické používanie môže spôsobiť zastavanie rozvoja našej osobnosti, keď takmer všetku silu jej potenciálu vybijeme podvoľovaním sa svojim telesným pudom.

Z tohto dôvodu je preto pre každého mladého človeka omnoho lepšie, ak začne s pohlavným životom čo najneskôr. Ak si svoju mladícku čistotu zachová čo najdlhšie, pretože tým vôbec nič nestráca ale naopak, iba nesmierne získava.

No a hodnotou, prostredníctvom ktorej je schopný človek čistým a ušľachtilým spôsobom zvládnuť vlastnú pohlavnosť je jeho túžba po čistej, veľkej a pravej láske. Túžba po čistej, veľkej a pravej láske k druhému človeku. Po láske, v ktorej sme schopní zabudnúť na seba samých a vidieť iba prospech a dobro milovanej osoby.

To je láska, ktorá má schopnosť poprieť osobný egoizmus a egocentrizmus až do takej miery, že za stredobod bytia, za ktorý dovtedy človek považoval iba seba samého začína považovať druhú osobu. Inými slovami povedané, človek sa naučí milovať druhého tak, ako seba samého, ba niekedy aj viac ako seba samého.

Nepripomína vám to niečo? Nepripomína vám to známe Kristové slová, aby sme sa naučili milovať svojho blížneho ako seba samého? Lebo jedine človek, ktorý toto dokáže sa stáva skutočne človekom, pretože bol schopný zbaviť vlastného egoizmu. Jedine takýto človek spĺňa Stvoriteľom stanovenú métu pravého človečenstva, pretože sa naučil milovať svojho blížneho ako seba samého.

No a prostriedkom k dosiahnutiu tejto méty je správne využite pohlavnej sily! Obrovský potenciál pohlavnej sily, skultivovaný morálnymi princípmi, ako je ušľachtilosť, čistota a túžba po pravej, veľkej láske môže totiž rozvinúť osobnosť človeka až k takému vysokému ideálu lásky, ktorá je schopná milovať iného človeka tak, ako seba samého. A je úplne jedno, či je to láska k mužovi, alebo k žene, k bratovi alebo sestre, k rodičom alebo deťom. Dôležité je, že práve prostredníctvom svojej lásky bol človek schopný zvíťaziť nad vlastným egoizmom a postaviť záujmy iných na úroveň záujmov svojich vlastných. Ak totiž toto niekto dokáže aspoň k jednému jedinému človeku, vzniká u neho predpoklad, že to bude schopný aplikovať i vo vzťahu k iným ľuďom. Že sa všetkých svojich blížnych naučí milovať presne tou mierou, akou má rád seba samého. Toto je zavŕšením osobnostného vývoja človeka a dosiahnutím ľudskej dokonalosti, stojacej na najvyššej priečke človečenstva.

No a práve k tomuto vysokému cieľu nás má a môže priviesť správne využitie obrovského potenciálu našej pohlavnej sily, ktorá bola každému človeku darované práve za týmto účelom.

Existujú však temné sily, ktoré si neželajú, aby človek dosiahol najvyššej úrovne svojho človečenstva. Sily, ktoré sa všemožne snažia aby zostal nevedomým o týchto veciach a potenciál vlastnej pohlavnej sily premrhal v telesnej rozkoši a užívaní si. Preto je trendom dnešnej doby, aby mladí ľudí začínali s pohlavným životom čo najskôr, čo má za následok zastavenie, alebo prinajmenšom rapídne spomalenie ich ďalšieho osobnostného vývoja.

Existujú totiž temné sily, ktoré chcú, aby ľudia zostali trvalo menejcennými. Aby životný potenciál vlastnej pohlavnej sily premrhali v telesnosti namiesto toho, aby sa prostredníctvom nej povzniesli k plnému rozvinutiu svojej osobnosti v duchu vznešenej, nesebeckej lásky, schopnej milovať svojho blížneho ako seba samého.

Možno si poviete že je to všetko iba výmysel. Že je to len určitá myšlienková konštrukcia, ktorej pravdivosť nemožno dokázať a ktorej buď človek verí alebo neverí.

Uveďme si preto konkrétny príklad z histórie národov, kultúr a civilizácií. V dejinách môžeme totiž vidieť veľké množstvo stále sa opakujúcich vzostupov a pádov, ktoré sa udiali v priamej úmernosti k etickému a morálnemu, alebo neetickému a nemorálnemu vzťahu k ľudskej sexualite. Vždy na začiatku novo vznikajúcich národov a civilizácií boli totiž badateľné určité zdravšie, etické a morálne kvality, vyznačujúce sa prostotou, jednoduchosťou a prirodzenosťou. Presne takto to bolo napríklad v rannom období rímskej ríše, čo malo za následok jej prudký vzostup. To čistejšie, zdravšie, prirodzenejšie a ušľachtilejšie sa výraznejšie prejavovalo nie len vo vzťahu k sexualite, ale i vo vzťahu ku všetkému ostatnému dianiu v spoločnosti.

Ale pozrime sa na rímsku ríšu na jej konci. Všade bolo plno nemorálnosti, neviazanosti, skazenosti a túžby čo najviac si užiť, až nakoniec strata takmer všetkých morálnych a mravných mantinelov rímsku ríšu vnútorne celkom rozvrátila. Dá sa teda jednoznačne konštatovať, že jednou z hlavných príčin jej zániku bola všetko prestupujúca a všetko devalvujúca mravná skazenosť.

Kto sa z tohto uhľa pohľadu pozrie na historický vývoj rôznych národov a kultúr zistí, že v podstate všade to prebehlo obdobným spôsobom. A nakoniec, možno ani nebude musieť ísť príliš hlboko do histórie. Úplne postačí, ak sa pozorne rozhliadne okolo seba a uvidí, že i súčasná kríza má presne tie isté korene. Uvidí, že aj dnes prežívame stratu hodnôt, spojenú s devalváciou cti, spravodlivosti, ušľachtilosti, ľudskosti a celkového morálno etického prístupu k životu. Uvidí súčasné, čoraz výraznejšie uvoľňovanie mravov a morálky, uvidí temný rozkvet nehanebnosti a vyzdvihovania telesnosti. Uvidí, ako všade vládne nečestnosť, klamstvo, podvod, chamtivosť, neľudskosť a ešte mnoho iných negatívnych vecí, jednoznačne svedčiacich o veľkom úpadku ducha človeka, ktorého morálny rozklad zapríčinil okrem iného i nesprávny postoj k potenciálu vlastnej pohlavnosti. K potenciálu, ktorý z tohto dôvodu nepôsobí konštruktívne a budujúco tak ako má, ale deštruktívne a zničujúco tak, ako tomu bolo vždy doposiaľ v histórii.

Ak preto nechceme, aby to všetko dospelo až k úplnej deštrukcii, bolo by načase poučiť sa a využiť konečne obrovský potenciál ľudskej pohlavnosti čistým a ušľachtilým spôsobom k pozdvihnutiu jednotlivcov, národov i celej našej civilizácie.

PS. Účelom tohto článku nie je vyzdvihovanie celibátu, ale predovšetkým ušľachtilého a čistého prístupu k sexualite, a to v každej situácii.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
Back to top Go down
smilan

avatar


PostSubject: Pojednanie o skutočnom účele ľudskej sexuality   Mon 9 Jun 2014 - 15:18

Pojednanie o skutočnom účele ľudskej sexuality


Tento text je určený predovšetkým mládeži, ktorá sa potrebuje správne zorientovať v problematike sexuality a ľudskej pohlavnosti, pretože to, čo jej v tomto smere môže ponúknuť súčasný svet je mätúce, dezorientujúce a pokrivené. Pretože účelom sexuality v súčasnom ponímaní je predovšetkým užiť si. Užiť si volne, neviazane a bez akýchkoľvek predsudkov.

Lebo vraj naše telo, ktoré nám patrí je iba naším vlastným majetkom a my si s ním môžeme robiť čo chceme. To znamená, že máme legitímne právo plne vyžiť jeho sexuálneho potenciálu pre vlastné potešenie. Či už v partnerskom vzťahu, alebo ak partnera nemáme vlastným seba uspokojovaním.

A aby sa v tom človek necítil nijako obmedzovaný, začína sa čoraz viacej negovať spojitosť sexuality s morálkou a etikou. Takýto prístup má však za následok rozklad a deštrukciu osobnosti človeka, alebo minimálne zastavenie a obmedzenie jeho jeho ďalšieho osobnostného vývoja. Lebo v skutočnosti je hlavným účelom pohlavnej sily práve osobnostný rast človeka, ku ktorému ale dochádza iba vtedy, ak je ľudská pohlavnosť krotená a usmerňovaná silným eticko morálnym prístupom k nej. V takomto prípade sa mohutný potenciál jej energie pretaví do rozvíjania osobnosti človeka, formujúc ho smerom k vyšším a ušľachtilejším hodnotám.

Pohlavná sila nemá byť teda vyplytvaná v telesnosti, ale orientáciou k vysokým mravným, morálnym a duchovným ideálom pretavená vo vysoko vyvinutú ľudskú osobnosť. Je to totiž presne tak, ako s každou energiou, napríklad tou elektrickou. Môžeme ňou svietiť a môže nám uľahčovať život prostredníctvom rôznych užitočných elektrických prístrojov, alebo ňou môžeme nabiť oplotenie okolo koncentračného tábora, či využiť ju na elektrické kreslo. Je to stále tá istá energia, záleží len na spôsobe jej využitia. Záleží iba na tom, či ju použijeme k pozitívnemu a budujúcemu účelu, alebo k účelu negatívnemu a deštruktívnemu.

Žiaľ, na tomto svete to funguje tak, že sa ľudský sexuálny potenciál sa obyčajne vybíja iba v pohlavnom pude. To je dnes považované za normálne a štandardné.

Ľudia prežívajú telesnú rozkoš a telesné radovánky a ich nadmiera im odčerpáva energiu, ktorá je v skutočnosti určená a má byť využitá k rozvoju ich osobnosti. To znamená, že tá istá pohlavná sila nás môže ľudsky a osobnostne nesmierne povzniesť, ak sme vo vzťahu k nej ochotní rešpektovať určité morálne a mravné kritériá. Alebo naopak, jej nesprávne, čiže nadmerné a neetické používanie môže spôsobiť zastavanie rozvoja našej osobnosti, keď takmer všetku silu jej potenciálu vybijeme podvoľovaním sa svojim telesným pudom.

Z tohto dôvodu je preto pre každého mladého človeka omnoho lepšie, ak začne s pohlavným životom čo najneskôr. Ak si svoju mladícku čistotu zachová čo najdlhšie, pretože tým vôbec nič nestráca ale naopak, iba nesmierne získava.

No a hodnotou, prostredníctvom ktorej je schopný človek čistým a ušľachtilým spôsobom zvládnuť vlastnú pohlavnosť je jeho túžba po čistej, veľkej a pravej láske. Túžba po čistej, veľkej a pravej láske k druhému človeku. Po láske, v ktorej sme schopní zabudnúť na seba samých a vidieť iba prospech a dobro milovanej osoby.

To je láska, ktorá má schopnosť poprieť osobný egoizmus a egocentrizmus až do takej miery, že za stredobod bytia, za ktorý dovtedy človek považoval iba seba samého začína považovať druhú osobu. Inými slovami povedané, človek sa naučí milovať druhého tak, ako seba samého, ba niekedy aj viac ako seba samého.

Nepripomína vám to niečo? Nepripomína vám to známe Kristové slová, aby sme sa naučili milovať svojho blížneho ako seba samého? Lebo jedine človek, ktorý toto dokáže sa stáva skutočne človekom, pretože bol schopný zbaviť vlastného egoizmu. Jedine takýto človek spĺňa Stvoriteľom stanovenú métu pravého človečenstva, pretože sa naučil milovať svojho blížneho ako seba samého.

No a prostriedkom k dosiahnutiu tejto méty je správne využite pohlavnej sily! Obrovský potenciál pohlavnej sily, skultivovaný morálnymi princípmi, ako je ušľachtilosť, čistota a túžba po pravej, veľkej láske môže totiž rozvinúť osobnosť človeka až k takému vysokému ideálu lásky, ktorá je schopná milovať iného človeka tak, ako seba samého. A je úplne jedno, či je to láska k mužovi, alebo k žene, k bratovi alebo sestre, k rodičom alebo deťom. Dôležité je, že práve prostredníctvom svojej lásky bol človek schopný zvíťaziť nad vlastným egoizmom a postaviť záujmy iných na úroveň záujmov svojich vlastných. Ak totiž toto niekto dokáže aspoň k jednému jedinému človeku, vzniká u neho predpoklad, že to bude schopný aplikovať i vo vzťahu k iným ľuďom. Že sa všetkých svojich blížnych naučí milovať presne tou mierou, akou má rád seba samého. Toto je zavŕšením osobnostného vývoja človeka a dosiahnutím ľudskej dokonalosti, stojacej na najvyššej priečke človečenstva.

No a práve k tomuto vysokému cieľu nás má a môže priviesť správne využitie obrovského potenciálu našej pohlavnej sily, ktorá bola každému človeku darované práve za týmto účelom.

Existujú však temné sily, ktoré si neželajú, aby človek dosiahol najvyššej úrovne svojho človečenstva. Sily, ktoré sa všemožne snažia aby zostal nevedomým o týchto veciach a potenciál vlastnej pohlavnej sily premrhal v telesnej rozkoši a užívaní si. Preto je trendom dnešnej doby, aby mladí ľudí začínali s pohlavným životom čo najskôr, čo má za následok zastavenie, alebo prinajmenšom rapídne spomalenie ich ďalšieho osobnostného vývoja.

Existujú totiž temné sily, ktoré chcú, aby ľudia zostali trvalo menejcennými. Aby životný potenciál vlastnej pohlavnej sily premrhali v telesnosti namiesto toho, aby sa prostredníctvom nej povzniesli k plnému rozvinutiu svojej osobnosti v duchu vznešenej, nesebeckej lásky, schopnej milovať svojho blížneho ako seba samého.

Možno si poviete že je to všetko iba výmysel. Že je to len určitá myšlienková konštrukcia, ktorej pravdivosť nemožno dokázať a ktorej buď človek verí alebo neverí.

Uveďme si preto konkrétny príklad z histórie národov, kultúr a civilizácií. V dejinách môžeme totiž vidieť veľké množstvo stále sa opakujúcich vzostupov a pádov, ktoré sa udiali v priamej úmernosti k etickému a morálnemu, alebo neetickému a nemorálnemu vzťahu k ľudskej sexualite. Vždy na začiatku novo vznikajúcich národov a civilizácií boli totiž badateľné určité zdravšie, etické a morálne kvality, vyznačujúce sa prostotou, jednoduchosťou a prirodzenosťou. Presne takto to bolo napríklad v rannom období rímskej ríše, čo malo za následok jej prudký vzostup. To čistejšie, zdravšie, prirodzenejšie a ušľachtilejšie sa výraznejšie prejavovalo nie len vo vzťahu k sexualite, ale i vo vzťahu ku všetkému ostatnému dianiu v spoločnosti.

Ale pozrime sa na rímsku ríšu na jej konci. Všade bolo plno nemorálnosti, neviazanosti, skazenosti a túžby čo najviac si užiť, až nakoniec strata takmer všetkých morálnych a mravných mantinelov rímsku ríšu vnútorne celkom rozvrátila. Dá sa teda jednoznačne konštatovať, že jednou z hlavných príčin jej zániku bola všetko prestupujúca a všetko devalvujúca mravná skazenosť.

Kto sa z tohto uhľa pohľadu pozrie na historický vývoj rôznych národov a kultúr zistí, že v podstate všade to prebehlo obdobným spôsobom. A nakoniec, možno ani nebude musieť ísť príliš hlboko do histórie. Úplne postačí, ak sa pozorne rozhliadne okolo seba a uvidí, že i súčasná kríza má presne tie isté korene. Uvidí, že aj dnes prežívame stratu hodnôt, spojenú s devalváciou cti, spravodlivosti, ušľachtilosti, ľudskosti a celkového morálno etického prístupu k životu. Uvidí súčasné, čoraz výraznejšie uvoľňovanie mravov a morálky, uvidí temný rozkvet nehanebnosti a vyzdvihovania telesnosti. Uvidí, ako všade vládne nečestnosť, klamstvo, podvod, chamtivosť, neľudskosť a ešte mnoho iných negatívnych vecí, jednoznačne svedčiacich o veľkom úpadku ducha človeka, ktorého morálny rozklad zapríčinil okrem iného i nesprávny postoj k potenciálu vlastnej pohlavnosti. K potenciálu, ktorý z tohto dôvodu nepôsobí konštruktívne a budujúco tak ako má, ale deštruktívne a zničujúco tak, ako tomu bolo vždy doposiaľ v histórii.

Ak preto nechceme, aby to všetko dospelo až k úplnej deštrukcii, bolo by načase poučiť sa a využiť konečne obrovský potenciál ľudskej pohlavnosti čistým a ušľachtilým spôsobom k pozdvihnutiu jednotlivcov, národov i celej našej civilizácie.

PS. Účelom tohto článku nie je vyzdvihovanie celibátu, ale predovšetkým ušľachtilého a čistého prístupu k sexualite, a to v každej situácii.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
Back to top Go down
smilan

avatar


PostSubject: Strach z posledného súdu   Fri 4 Jul 2014 - 18:38

Strach z posledného súdu


Väčšina ľudí má strach zo svojej smrti a preto nechcú o nej ani len počuť. Mnohí veriaci majú strach z posledného súdu a preto tiež o tom nechcú nič počuť. Avšak naše naivné vyhýbanie sa nepríjemným skutočnostiam nemôže týmto nepríjemným skutočnostiam v nijakom prípade zabrániť. Budeme nimi konfrontovaní tak či tak, ibaže v prípade ustráchaného vyhýbania sa im absolútne nepripravení. A to bude len na našu vlastnú škodu, pretože ako sa hovorí, šťastie praje pripraveným.

Z tohto dôvodu by ľudia mali poznať pravdu. Pravdu o veľkom, prísnom a konečnom zúčtovaní, pred ktorý stojíme. O zúčtovaní vo stvorení, ktoré oddelí dobrých od zlých tak, ako sa oddeľuje kúkoľ od pšenice.

Že ide o vec vážnu a dôležitú dokazujú i evanjeliá. Lebo hoci slovo „evanjelium“ znamená „dobrá zvesť“, nebolo možné vyhnúť sa v nej množstvu zmienok o tomto dianí.

Už pred zahájením verejného účinkovania Ježiša Krista hovoril Ján Krstiteľ o sekere priloženej ku koreňom stromov a o tom, že bude vyťatý každý strom, ktorý neprináša dobré ovocie. A príkladov či podobenstiev, kedy hovoril o týchto vážnych skutočnostiach samotný Ježiš je naozaj množstvo.

Za všetky spomeňme podobenstvo o rozumných a nerozumných pannách, z ktorých rozumné, čiže pripravené, alebo inými slovami spĺňajúce určité kritéria, budú začlenené medzi bytosti vo stvorení upotrebiteľné, kým nerozumné, čiže nebdelé a nepripravené, prídu o túto možnosť.

Alebo iné podobenstvo, v ktorom sa hovorí, že pri konečnom triedení pôjdu baránkovia – čiže dobrí do života a kozlovia – čiže zlí do záhuby.

A nakoniec, celé biblické zjavenie je predsa zakončené spisom s veľavravným názvom Apokalypsa. V ňom je tvrdými slovami opísaná perspektíva ľudstva, ignorujúceho zákony univerza.

Máme sa teda týchto vecí báť a vyhýbať sa im, alebo je omnoho rozumnejšie vážne sa nimi zaoberať a pripraviť sa na ne?

Ak totiž boli tieto skutočnosti ľudstvu sprostredkované práve takouto prísnou formou, tak v tom musíme hľadať nejaký, Svetlom chcený zmysel. A zmyslom toho je dôrazné upozornenie na to, čo nás čaká, ak sa nezmeníme a neprispôsobíme Vôli Stvoriteľa.

A zmenili sme sa? Žije ľudstvo podľa Zákonov Božích? Len sa pozrime vôkol seba, aká je realita. Na základe čoho máme právo dúfať, že sa vyhneme Bibliou predpovedaným udalostiam? Vari tých 2000 rokov od príchodu Krista nebol dostatočne dlhý čas na to, aby sme sa spamätali?

A keďže doba konečného zúčtovania sa stále viac približuje, nie je nič potrebnejšieho, ako hovoriť o týchto vážnych skutočnostiach. Aby sme sa v čase, ktorý nám ešte zostáva spamätali a vyšvihli na tú úroveň človečenstva, aká od nás bude v deň účtovania požadovaná. Buď to totiž dokážeme a uspejeme, ako tie múdre panny, alebo to nedokážeme a dopadneme ako panny nerozumné.

Posledný súd môžeme tiež pripodobniť maturitnej skúške. Vzorný študent, pravidelne sa pripravujúci na každý vyučovací deň s ňou určite nebude mať žiadne problémy. Menej vzorný študent, ktorý síce bral štúdium na ľahkú váhu, ale nakoniec si predsa len uvedomí vážnosť skúšky a napne všetky sily, aby zameškané dobehol, taktiež maturitu zvládne. Avšak ten, kto sa príliš nenamáhal počas celého štúdia a zotrvá vo svojej ľahkomyseľnosti až do poslednej chvíle, ten skúšku nezloží.

A tento posledný príklad ľahkomyseľného študenta je príkladom celého ľudstva, ľahkomyseľne a nepripravene kráčajúceho v ústrety „maturite“ vo stvorení, prehliadajúc a ignorujúc všetky upozornenia.

Najväčšou chybou, ba doslova previnením ľudí v tomto smere je ich ľahostajnosť. Ľahostajnosť a plytkosť ich prístupu k životu, k jeho pravým hodnotám a k naplneniu zmyslu vlastného bytia na zemi. Ich úsilie, túžby a ciele sa totiž v mnohom nelíšia od zvierat. A nakoniec aj zomierajú nevedomí ako zvieratá.

Ale človek je predsa len viac. Človek má stáť vo stvorení úplne vedome a v poznaní Zákonov, ktoré sú prejavom Božej Vôle napĺňať pravú hodnotu svojho človečenstva. Inak ho bude stíhať nešťastie za nešťastím, aby nakoniec všetko vyvrcholilo tak, ako je to zaznačené na posledných stránkach biblie v kapitole Apokalypsa.

Výstrahy formulované v Apokalypse však nie sú nemenným predurčením, ale iba varovaním pred tým, čo musí prísť, ak sa ľudstvo nevpraví do Zákonitostí Božej Vôle. Jedine keď toto dokáže, môže sa vyhnúť apokalypse.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
Back to top Go down
smilan

avatar


PostSubject: Kde sa stratila Láska Božia?   Mon 28 Jul 2014 - 12:58

Kde sa stratila Láska Božia?


Bežný kresťan vníma Stvoriteľa ako Lásku. Lásku všetko odpúšťajúcu a všetko milujúcu. Bežný kresťan preto nedokáže pochopiť, ako sa môžu so Stvoriteľom, ktorý je Láskou vôbec zlučovať pojmy ako posledný súd, alebo očista zeme, v ktorej budú od seba definitívne oddelení dobrí od zlých, aby tí dobrí mohli pokračovať v ďalšom živote a tí zlí nastúpili svoju cestu do zatratenia.

Aby pred tými zlými bola napokon definitívne zatvorená brána života a zostal im už len plač a škrípanie zubov. Aby boli polapení, poviazaní a vrhnutí to temnoty tak, ako sa to stalo zlým a neverným sluhom v podobenstve.

Takéto niečo sa zdá priemernému kresťanovi príliš tvrdé na to, aby to korešpondovalo s Láskou, za ktorú považuje Stvoriteľa, hoci na druhej strane sa v evanjeliách nachádza množstvo pomerne tvrdo a prísne formulovaných zmienok o tomto dianí.

Kde sa teda skrýva pravda? Je Stvoriteľ naozaj iba Láskou tak, ako ho vnímajú kresťania? Ale ako sa potom vysporiadať s tvrdými slovami o poslednom súde, ktoré možno nájsť v evanjeliách?

Skutočná pravda o podstate Stvoriteľa je žiaľ úplne iná, než ako ju vníma bežný a priemerný kresťan. Boh je naozaj Láskou, ale nie je iba ňou! Je, vždy bol a vždy aj bude zároveň Spravodlivosťou!

Stvoriteľ vo svojej dokonalosti tvorí nerozlučiteľnú jednotu Lásky a Spravodlivosti! Jeho Láska a jeho Spravodlivosť vládnu spoločne všetkému, čo jestvuje v tomto stvorení. Všetkému dianiu vo stvorení vládne milosrdná a všetko objímajúca Láska, ale zároveň nekompromisná a prísna Spravodlivosť. Dokonalosť tohto pôsobenia spočíva v tom, že nežnosť a krehkosť Lásky je ochraňovaná Spravodlivosťou a tvrdosť a prísnosť Spravodlivosti zjemňuje Láska.

Spravodlivosť je možné zobraziť ako zvislú čiaru, ako výstražnú čiaru nad bodkou výkričníka, alebo ako meč. Naopak, Lásku je možné vyjadriť čiarou horizontálnou, ktorá sa ako horizontála obzoru ochraňujúco klenie nad všetkým, čo jestvuje. No a horizontálny symbol Lásky a zvislý symbol Spravodlivosti spolu dovedna tvoria kríž. Rovnoramenný kríž Pravdy! Rovnoramenný kríž harmonického spolupôsobenia Lásky a Spravodlivosti, ktorý je vyjadrením dokonalosti Božej.

Boh je teda Láska a Spravodlivosť súčasne! Je dokonalou jednotou Lásky a Spravodlivosti!

Veľkou chybou kresťanského sveta však je, že Stvoriteľa nevníma takto komplexne, ale z jeho pôsobenia vyňal iba princíp Lásky, ktorý považuje za jediný. A práve z tohto dôvodu znejú bežnému kresťanovi cudzo slová o poslednom súde, plnom nekompromisnej prísnosti Božej.

Pre svoj vlastný, jednostranný pohľad to odmieta ako niečo, čo sa vôbec nezlučuje so Stvoriteľom, ktorého vníma len ako Lásku. Toto veľké nepochopenie sa v každodennom živote prejavuje tak, že keď ho postihne nejaké utrpenie, ktoré sa ho bezprostredne osobne dotkne, začne si zväčša klásť otázku: ako vôbec mohol Stvoriteľ niečo takéto dopustiť? Kde sa stratila jeho Láska?

Vo chvíľach ťažkých životných skúšok by však všetci ľudia mali vedieť, že ak v niečom, čím sú nepríjemným spôsobom atakovaní nenachádzajú princíp Lásky Najvyššieho, musia v tom hľadať jeho druhý princíp a síce, princíp Spravodlivosti! Tam, kde sa v človeku začína vynárať pochybnosť o Božej Láske, tam nech hľadá Jeho Spravodlivosť! Práve ňou samu Najvyšší v takejto chvíli prihovára! Tam nech potom hľadá spravodlivú odplatu za jeho vlastné, nesprávne predchádzajúce jednanie, pretože na základe princípu Spravodlivosti Najvyššieho musí každý z nás zaplatiť do posledného haliera za všetko zlé, čo kedysi vykonal.

Preto teda v utrpení, ktoré nás stretá a ktoré nemôžeme nijakým spôsobom zlúčiť s Láskou Najvyššieho musíme vidieť jeho Spravodlivosť. Spravodlivosť Stvoriteľa, na základe ktorej musíme, hoci niekedy aj veľmi bolestivo, prežívať všetky dôsledky nášho vlastného, predchádzajúceho nesprávneho jednania. Jednania, v ktorom sa naše myšlienky, naše city, naše slová, alebo naše činy v niečom protivili Božej Vôli, a teda boli zlé a nesprávne.

A negatívne dôsledky toho musíme potom na základe princípu Spravodlivosti Najvyššieho prežiť na vlastnej koži. Naplno prežiť na vlastnej koži, aby sme pochopili, že akékoľvek zlo, vykonané či už v myšlienkach, citoch, slovách, alebo činoch musí človeku priniesť iba zlo. Tak to vyžaduje Vyššia Spravodlivosť, ktorá každému neomylne prináša presne takú žatvu, aká bola jeho sejba.

Kto však koná dobro, koho myšlienky, city, slová a činy sú iba dobré a ušľachtilé, tomu sa naopak presne podľa toho istého zákona Spravodlivosti dostane iba dobra, šťastia a radosti.

Tam, kde teda človek uvidí niečo, čo sa nezlučuje s Láskou Najvyššieho nech hľadá jeho Spravodlivosť. Utrpenie stíhajúce ľudí je prejavom tejto Spravodlivosti, za ktorou musí človek hľadať odplatu za svoje vlastné, minulé pochybenia. Lebo za zlo nemožno očakávať nič iného ako zlo.

Keď teda vidíme nejakého trpiaceho človeka, keď ho vidíme plného bolesti, zlomeného a úbohého, mali by sme vedieť, že jeho stav, ktorý je nútený prežívať je iba nevyhnutným dôsledkom toho, že v minulosti nežil v nejakom smere správne a dobre. Že robil niečo, čo sa priečilo Vôli Najvyššieho a že za to teraz žne dôsledky.

Popri fyzickej, či akejkoľvek inej pomoci tomuto človeku by sa mu malo pomôcť aj tým, že sa mu povie pravda o podstate jeho utrpenia. Pravda o tom, že jeho utrpenie nie je dielom náhody, ale že je nevyhnutným dôsledkom jeho vlastného, zlého a nesprávneho jednania, priečiaceho sa Vôli Najvyššieho. Takýto človek by sa preto mal spätne pozrieť do svojej minulosti a pokúsiť sa nájsť svoju zlú vlastnosť, ktorou sa previnil. Mal by rozpoznať túto vlastnosť, či chybu a mal by sa ju snažiť odstrániť. Lebo každé utrpenie je v podstate iba zrkadlom, v ktorom dostávame príležitosť nahliadnuť na seba samého a spoznať svoje chyby, omyly, nedostatky a zlé sklony. Utrpenie nás k tomu nabáda a ukazuje nám k tomu cestu. Bez neho by to totiž väčšina z nás nikdy neurobila a naďalej by zotrvávala vo svojich chybách, omyloch a zlých sklonoch.

No a v tejto príležitosti spoznať prostredníctvom utrpenia svoje vlastné chyby a odstrániť ich sa skrýva milosrdenstvo. Milosrdenstvo dávajúce človeku novú šancu. Milosrdenstvo, ktoré je prejavom Lásky Najvyššieho a spočíva v prísľube nového, šťastnejšieho života, ktorý nás očakáva po spoznaní a odložení našich chýb, nedostatkov a zlých sklonov.

A na záver ešte jedna dôležitá skutočnosť. Nie všetko utrpenie v našom živote je prejavom Spravodlivosti Najvyššieho. Jestvuje totiž aj utrpenie, ktoré nám môžu spôsobiť ľudia na základe svojej slobodnej vôle. Utrpenie, ktoré spôsobujú jedni ľudia druhým iba na základe toho, že sa oni sami tak rozhodli. Že im to bolo umožnené prostredníctvom ich slobodnej vôle. Voči takémuto druhu utrpenia sa človek smie a má postaviť. Môže sa voči nemu brániť.

Naopak utrpenie, ktoré k nám prichádza z rúk Najvyššieho máme prijať a v jeho zrkadle hľadať a nájsť zlú vlastnosť, ktorú v sebe nosíme, ktorá nám naše utrpenie privodila a ktorú jen našou povinnosťou odstrániť.

Ako však rozlíšiť tieto dva druhy utrpenia? Poctivým nahliadnutím do seba samého a v prvom rade hľadaním svojich vlastných chýb! Toto vykonajme v prvom rade a o každom utrpení uvažujme predovšetkým ako o pohnútke k hľadaniu, nájdeniu a odstráneniu našich vlastných chýb. Jedine vtedy, ak by sme po poctivom a dôslednom hľadaní nič takéhoto nenašli, jedine vtedy môžeme pripustiť možnosť, že naše utrpenie je spôsobene zlou svojvoľnosťou iných ľudí.

Lebo človek má úplne opačnú tendenciu. Tendenciu hľadať chyby najskôr a predovšetkým v iných! To však nie je správne! Človek by sa mal naučiť hľadať chyby hlavne sám v sebe a až keby sa mu to ani po vážnom a poctivom hľadaní nepodarilo môže pripustiť, že sa na ňom dopustili krivdy iní ľudia, voči ktorým sa potom môže a má plné právo ohradiť.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
Back to top Go down
smilan

avatar


PostSubject: Klamstvá falošných prorokov súčasnej doby   Thu 21 Aug 2014 - 17:08

Klamstvá falošných prorokov súčasnej doby



Pri pohľade do minulosti, kedy bolo slovo „prorok“ aktuálne v povolanom židovskom národe môžeme zistiť, že proroci sa vždy delili na dve základné kategórie: na pravých a falošných. O jedných i o druhých sa píše v starozákonných spisoch.

Ak sa niekto zaoberal touto problematikou trochu hlbšie mohol si tiež všimnúť určité kritérium, na základe ktorého bolo možné rozlíšiť tých pravých od nepravých. Praví proroci vraveli ľuďom skoro vždy iba veci málo príjemné, karhali ich, napomínali ich a varovali.

Dôvodom ich nepríjemných slov bývalo odvrátenie sa národa od Hospodina, jeho Vôle a jeho Zákonov. Proroci nekompromisne poukazovali na všetko, čo bolo v rozpore s Vôľou Najvyššieho, na to, akú je možné za to očakávať odplatu, ale i na to, čo treba učiniť a ako zmeniť vlastné jednanie tak, aby k ničomu zlému dôjsť nemuselo.

Ak národ uposlúchol ich varovania, k ničomu zlému ani nedošlo. Ak ich ale neuposlúchol, prišla naň skaza!

Oproti tomu falošní proroci hovorili spravidla vždy iba veci príjemné, upokojujúce a v podstate také, ktoré sa ľuďom dobre počúvali. Boli to zväčša slová nekonfliktné, nadbiehajúce všeobecnej povrchnosti, slová otupujúce ostražitosť a príjemne duchovne uspávajúce. Avšak vždy, keď národ podľahol takémuto, vedomému alebo nevedomému zavádzaniu, bol zo svojej zaslepenosti zväčša vytrhnutý veľmi krutým spôsobom.

A čo dnes? Aká je situácia v tomto smere v súčasnosti?

Ako v dávnej minulosti, tak aj v dnešnej dobe môžeme registrovať dve základné kategórie ľudí, ktorých by sme mohli v prenesenom slova zmysle nazvať „prorokmi“, alebo, v našom modernom ponímaní duchovnými učiteľmi, majstrami, zvestovateľmi, alebo kňazmi.

Jedni ubezpečujú, že je všetko v úplnom poriadku. Že svet speje k lepšiemu a nás všetkých čaká iba krásna budúcnosť.

Druhí naopak vravia o nevyhnutne sa blížiacej katastrofe, ktorá bude zapríčinená odklonom ľudstva od duchovných hodnôt. O katastrofe, ktorá nás nemôže v nijakom prípade minúť ak nedôjde k radikálnej zmene, čiže k návratu k rešpektovaniu Zákonov Božích, pretože celé ľudstvo vo všeobecnosti sa od nich odvrátilo a vo svojej pýche vo vlastný rozum a vo vedecký pokrok ich absolútne ignoruje. V súčasnej dobe žijú všetky národy sveta v takom radikálnom odklone od Zákonov Najvyššieho, aký nemal doposiaľ na tejto planéte obdobu.

Ktorí sú teda proroci praví a ktorí falošní? Kto len trochu uvažuje, nebude mať s ich rozlíšením vôbec žiadne problémy.

Lebo žiaľ, po stáročia sa nič nezmenilo. Tí falošní totiž vravia aj teraz iba veci príjemné a neznepokojujúce. Veci, ktoré sa dobre počúvajú a ktoré im preto, že sa dobre počúvajú priťahujú množstvo priaznivcov, stúpencov a poslucháčov.

Avšak tí praví tak, ako vždy v minulosti aj teraz napomínajú, burcujú a varujú. Preto sú i dnes vysmievaní a kameňovaní, ako ich dávni predchodcovia. K tomu kameňovaniu samozrejme nedochádza fyzicky, ale morálne a to preto, lebo vravia veci, ktoré ľudia zväčša iba neradi počúvajú. Ľudia sa totiž nechcú dať rušiť zo svojej povrchnosti a pohodlnosti. Za tvrdé, pravdivé a v skutočnosti pomáhajúce slová nemajú takýchto novodobých prorokov radi, ba dokonca ich obviňujú z necitlivosti, či nedostatku lásky.

Ale opak je pravdou! Tvrdá slovná formulácia, pomenovanie skutočného stavu všadeprítomného duchovného úpadku, ako i konkrétnych požiadaviek Zhora, ako jediného možného východiska je v skutočnosti tou najčistejšou formou lásky a pomoci. Lásky a pomoci v katastrofálnej situácii, v akej sa v súčasnosti ľudstvo nachádza.

Pre lepšie pochopenie charakteru a druhu tejto pomoci si uveďme tento príklad:

Nadránom, v čase najtuhšieho spánku začal horieť dom. Nočný chodec, ktorý prvý spozoroval požiar vbehol rýchlo a bez váhania do domu, plného dymu. Spala v ňom celá rodina, už mierne priotrávená splodinami.

Keďže požiar sa veľmi rýchlo rozmáhal a záchranca nemal ani dostatok síl, ani dostatok času aby povynášal všetkých sám z domu, snažil sa ich všemožným spôsobom zobudiť, považujúc to za jedinú možnosť záchrany. Nerozpakoval sa preto použiť ani násilie a poriadne omámených a priotrávených spiacich vyfackal. Tí sa ťažko, ale predsa len postupne prebudili a v poslednej chvíli všetci spoločne unikli do bezpečia.

Dajme si teraz otázku: Choval sa záchranca neláskavo, keď drsným spôsobom budil spiacich, alebo naopak, práve toto bolo prejavom tej najväčšej lásky v danej chvíli? Bolo by naozaj na mieste obviniť takéhoto človeka z hrubosti a necitlivosti?

Každému z nás je jasné, že onen človek jednal v danej situácii absolútne správne. Avšak na počudovanie, často býva ľuďmi zatracovaný a považovaný za neobľúbeného ten, kto v dnešnej dobe koná presne takýmto spôsobom v duchovnom slova zmysle. Kto otvorene hovorí o absolútnej neudržateľnosti súčasnej situácie a ukazuje jediný možný spôsob záchrany, spočívajúci v poznaní Zákonov Božích a v živote podľa nich. A ak za týmto účelom požíva i tvrdších a prísnejších slovných formulácií je to len preto, aby ľuďmi pohol, otriasol a ešte v poslednej chvíli ich prebudil zo smrteľného spánku ich ducha.

Každý človek sa má teda možnosť sám a slobodne rozhodnúť, ktorých „prorokov“ bude počúvať a ktorým z nich uverí. Či dá prednosť sladkým, príjemným a uspávajúcim rečiam rôznych duchovných učiteľov a majstrov, ktorých práve preto obliehajú húfy poslucháčov, alebo bude mať odvahu prijať tvrdú, nelichotivú, skutočnú pravdu o stave súčasného života na zemi, aby po prekonaní počiatočného úľaku napol všetky svoje sily k znovu nájdeniu pravého poznania Zákonov Božích a k následnému pretvoreniu svojho osobného života, ba dokonca i svojho myslenia podľa nich.

Jedine toto mu totiž môže poskytnúť skutočné bezpečie, istotu a ochranu, nech sa už bude diať čokoľvek.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
Back to top Go down
smilan

avatar


PostSubject: Čo je účelom ľudskej sexuality?   Mon 15 Sep 2014 - 15:22

Čo je účelom ľudskej sexuality?


O články, zaoberajúce sa ľudskou sexualitu býva vždy veľký čitateľský záujem, pretože ide o niečo, čo mimoriadnym spôsobom ovplyvňuje celý náš život. Avšak aj napriek tisícom článkov nebol doteraz pochopený skutočný a pravý účel tohto nezvyčajne silného fenoménu. Nebol pochopený z dvoch dôvodov. Za prvé preto, lebo málokto v tomto smere vážnejším a hlbším spôsobom hľadá a za druhé preto, lebo skutočná pravda je temným pozadím sveta úmyselne pokrivená a zamlčovaná, aby nemohlo dôjsť k duchovnému vzostupu civilizácie.

Lebo skutočným zmyslom a účelom ľudskej sexuálnej energie má byť podpora rozmachu ducha! Podpora duchovného rozmachu osobnosti, ktorá je za pomoci správneho využitia svojho sexuálneho potenciálu schopná dosiahnuť dokonalosti vlastného človečenstva.

Už grécki filozofi hovorili o troch úrovniach využitia pohlavnej energie. O troch úrovniach lásky, ktoré nazvali éros, phýlos a agapé. V sexualite je totiž ukrytý určitý druh nesmrteľnosti, pretože práve ona zabezpečuje prežitie ľudského druhu a jeho kontinuálne, večné pokračovanie. No a túto prvotnú „nesmrteľnosť a večnosť“, vloženú do do sexuality má človek schopnosť pretransformovať do spomínaných troch kvalitatívnych stupňov, nazývaných starými Grékmi éros, phýlos a agapé.

Prvou a najnižšou úrovňou je éros. Ide o pudovosť a telesnosť, ktorej účelom je plodenie, Ním je zabezpečené „večné“ prežitie ľudského druhu. Pri pudovosti a telesnosti, ktoré súvisia s plodením človek zároveň prežíva akýsi záblesk večnosti. Toto prežívanie je pre ľudí mimoriadne príťažlivé a preto ho neustále vyhľadávajú.

Ide o úroveň využitia sexuálnej energie, v ktorej natrvalo uviazla väčšina ľudí. Preto je dnešná doba posadnutá sexom. Človek pri ňom síce zažíva okamih záblesku večnosti, avšak za cenu postupného stravovania svojich telesných a duševných síl, bez možnosti uchopiť tento zážitok nejakým trvalejším spôsobom. Sexuálny zážitok je niečo silného a veľmi príjemného, avšak veľmi rýchlo mizne a objavuje sa prázdnota a nenaplnenie bytia. Preto znovu vzniká túžba po ďalšom, podobnom zážitku, ktorý zase rýchlo mizne a v človeku zostáva rozčarovanie a nenaplnenie.

Druhou úrovňou využitia nesmierneho potenciálu energie vlastnej pohlavnosti je úroveň duševnej tvorivosti. Úroveň duševnej tvorivosti a duševného rozmachu veľmi jednoducho charakterizovaného slovom kultúra. V kultúrnych, intelektuálnych, či iných odobných počinoch môžeme opäť vybadať už spomínaný princíp večnosti a nesmrteľnosti. Výsledným produktom bývajú nesmrteľné diela, ako napríklad staroveké grécke umenie a filozofia, Leonardova Mona Lisa, Shakespearove hry, Mozartova hudba a tak ďalej.

Práve na osobe Mozarta je napríklad možné veľmi pekne vidieť, ako mu jeho tvorivosť stravovala všetky duševné i fyzické sily, takže horel ako svieca z oboch koncov. Zomrel síce mladý, ale jeho dielo sa stalo nesmrteľným.

No a poslednou, treťou úrovňou využitia ľudskej pohlavnosti je úroveň rozmachu ducha! Ide o dosiahnutie večnosti a nesmrteľnosti, avšak už nie sprostredkovanou formou, ako v oboch predchádzajúcich príkladoch. Už nie sprostredkovane vo forme pokračovania svojho rodu, ani prežívaním záblesku večnosti pri telesnom spojení, ani dosiahnutím nesmrteľnosti prostredníctvom vlastnej tvorivej činnosti.

Treťou úrovňou je schopnosť a možnosť človeka využiť potenciálu vlastnej pohlavnosti k dosiahnutiu méty trvalej osobnej nesmrteľnosti a večnosti. Môžeme a máme dosiahnuť večnosť vlastného, individuálneho bytia tým, že využijeme potenciálu svojej pohlavnej energie k dosiahnutiu tých najvyšších, najvznešenejších a najušľachtilejších duchovných ideálov. Túžba po nich sa totiž v človeku intenzívne prebúdza spolu s prebudením pohlavnej sily v jeho tele.

Áno, každý ešte neskazený mladý človek vo svojom vnútri bezprostredne po prebudení jeho pohlavnej zrelosti jasne cíti silnú túžbu po niečom lepšom, krajšom a ušľachtilejšom. Nevedome a podvedome v sebe cíti túžbu po dosiahnutí a naplnení svojej ľudskej veľkosti. Tej ľudskej veľkosti a zrelosti, ktorá je totožná s dobrotou, ľudskosťou, čestnosťou, spravodlivosťou, nezištnosťou a inými, podobnými duchovnými hodnotami. Práve v úsilí a snahe o dosahovanie týchto hodnôt spočíva onen spomínaný rozmach ducha!

Ak teda po prebudení pohlavnej sily dokáže zotrvávať zmýšľanie a celý vnútorný život mladého človeka v čistote a ušľachtilosti a svoje túžby nasmeruje k dosiahnutiu tých najvyšších a najušľachtilejších ideálov, môže ho takýmto čistým spôsobom využitá energia jeho prebudenej pohlavnosti povzniesť k výšinám ducha a týmto spôsobom ho učiniť nesmrteľným. Môže mu tým otvoriť bránu k večnému, osobnému bytiu, naplnenému večnou a nikdy nekončiacou službou tým najvyšším duchovným ideálom.

No a práve k tomuto nám môže poslúžiť oná mocná sila našej pohlavnosti, ktorú v tomto zmysle ľudstvo doteraz vôbec nevyužívalo. Človek prostredníctvom nej a s jej pomocou môže dosiahnuť svojho znovuzrodenia v duchu, o ktorom hovoril Kristus.

Lebo telo vždy zostane iba telom. Lebo telo môže dať človeku len určitý sprostredkovaný druh nesmrteľnosti, spočívajúci v pokračovaní jeho rodu, v prežití krátkeho záblesku večnosti pri telesnom spojení, alebo v nesmrteľnosti spočívajúcej vo vlastných tvorivých počinoch.

Duch je však duch! Znovuzrodenie ducha za pomoci správneho využitia pohlavnej energie, nasmerovanej k túžbe po dosiahnutí tých najvyšších a najvznešenejších ideálov môže dať individuálnej osobnosti človeka trvalú večnosť a nesmrteľnosť. To, čo tým v skutočnosti človek získa je niečo tak veľkého, že to ani nedokáže pochopiť.

Ak totiž kratučký záblesk večnosti, ktorý je človeku dopriate prežiť pri telesnom spojení pre neho tak nesmierne veľa znamená, čím asi musí byť trvalé osobné bytie človeka vo večnosti a nesmrteľnosti?

Toto sú skutočnosti, ktorých by si mal byť vedomý každý človek a toto je méta, o ktorú by mal každý z nás usilovať. Podľa svojej slobodnej vôle môžeme teda využiť potenciálu vlastnej pohlavnosti v troch rovinách. V rovine tela, čiže pri sexe a plodení, v rovine duše prostredníctvom rozvíjania vlastnej kultúrnosti a intelektu, a v rovine ducha snahou o dosiahnutie tých najvyšších a najvznešenejších duchovných ideálov.

V každej z týchto úrovní, to znamená v úrovni tela, duše a ducha, totožných s gréckym označením éros, phýlos a agapé môžeme primerane výške danej úrovne zažiť a okúsiť určitú mieru večnosti a nesmrteľnosti. Kým ale v úrovni tela a duše býva toto prežite vždy iba čiastočné a sprostredkované, v úrovni ducha býva celistvé a trvalé. Býva naplnením a zavŕšením bytia človeka, ktorý dokázal za podpory a správneho využitia vlastnej pohlavnosti dosiahnuť vysokého duchovného rozmachu, ktorý sa mu stáva bránou k večnosti a nesmrteľnosti.

Milióny ľudí tejto zeme žijú iba na úrovni tela. Milióny ľudí žijú už aj na úrovni duše. Avšak ani jeden z nich, a oni to veľmi dobre cítia, nedosahuje tej plnosti a celistvosti bytia, po ktorej každý človek podvedome túži. To ich núti neustále opakovať zážitok, plynúci z telesného spojenia ak žijú iba na úrovni tela, alebo hľadať stále nové duševné podnety, ak žijú na úrovni duše.

Avšak skutočné naplnenie, skutočnú plnosť bytia možno prežívať iba na úrovni ducha, do ktorej sa človek môže prepracovať len vlastnou námahou a vlastným snažením o dosahovanie tých najvyšších duchovných ideálov. Kto chce a je ochotný túto námahu vynaložiť, ten toho dosiahne. Cesta k tomu je pre každého človeka otvorená. Avšak žiaľ, nie pre každého je takéto niečo prioritou pretože to, aký vysoký cieľ dokážme dať vlastnému bytiu spočíva v práve našej slobodnej voľby. V práve slobodného rozhodnutia každého z nás.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
Back to top Go down
smilan

avatar


PostSubject: Odkaz mŕtveho...   Fri 10 Oct 2014 - 17:37

Odkaz mŕtveho...


Pred nedávnom som mal sen. Stretol som v ňom jedného známeho, ktorý je už dlhšiu dobu mŕtvy. Keď som od neho odchádzal, ešte na mňa z diaľky zavolal: „A pripomeň im, aby žili s vedomým, že všetko pokračuje aj po smrti!“

A preto teraz na jeho prianie všetkým pripomínam: Žite svoj súčasný život s vedomým, že smrťou nič nekončí, ale všetko ďalej pokračuje. A že je to práve takto a nie inak zistí každý z nás veľmi rýchlo po odložení svojho fyzického tela.

Veľkou a zásadnou otázkou však zostáva, ako a akým spôsobom to po smrti ďalej pokračuje? Tak, ako je to na zemi? Alebo podobne, či úplne rozdielnym spôsobom?

Vedieť to je veľmi dôležité, pretože prezieravý človek tomu potom môže prispôsobiť už svoj súčasný pozemský život. Môže už teraz aspoň v určitej miere zohľadňovať podobné hodnoty a princípy, čo mu umožní plynulý prechod do inej roviny bytia bez akýchkoľvek šokov a nemilých prekvapení.

Avšak žiaľ, vo všeobecnosti sú ľudia v tomto smere absolútne nepripravení. Absolútne nepripravení na charakter a formu bytia, ktoré každého z nás očakáva po smrti. A práve preto, aby sme o tejto dôležitej veci získali aspoň určité povedomie vznikli nasledovné riadky.

V prvom rade treba zdôrazniť, že posmrtný život je v určitej zásadnej veci úplne iný, ako hmotný a pozemský. Na zemi si totiž človek vytvoril určité vlastné zákony a pravidlá, ktorými sa riadi a ktoré väčšina ľudí prijala za svoje. Lebo ako oni sami často vravia, tak to tu predsa na zemi chodí.

Avšak po smrti sa zrazu dostaneme do sveta, omnoho výraznejším spôsobom podrobeného úplne iným zákonom a pravidlám. Zákonom a pravidlám Božím!

Táto skutočnosť spočíva už v samotnej povahe vecí, a síce v tom, že smrťou svojho fyzického tela zanechávame na zemi i náš mozog a teda i naše myslenie. Čo nám však zostáva aj po smrti je naše najvnútornejšie citové prežívanie, tvoriace skutočné jadro našej osobnosti. Zostáva teda iba naša najvnútornejšia podstata, čiže to, aký v skutočnosti a naozaj sme.

No a toto naše najhlbšie vnútro, naša najskrytejšia podstata bude stáť v novom prostredí úplne odhalená, pretože naše nové telo iného, jemnejšieho druhu sa sformuje presne podľa nej. Akými teda vnútorne sme, práve tak budeme vyzerať. V našom vonkajšom zjave sa bude otvorene každému odkrývať naše najvnútornejšie ja.

Všetky závisti, všetky nenávisti, nečistoty a nízke sklony, ktoré sme na zemi vnútorne v sebe ukrývali budú nepokryte zjavné na prvý pohľad. Jednoducho povedané, človek už nebude môcť po svojej smrti klamať!

Takéto skrývanie a zahaľovanie bolo ľuďom možné len na zemi, pretože im to umožňoval ich rozum, ktorý je hmotným produktom mozgu. Rozum, prostredníctvom ktorého mnohí navonok skrývajú svoju najvnútornejšiu podstatu. Rozum, prostredníctvom ktorého sme sa mohli navonok javiť úplne inými, samozrejme omnoho lepšími, než sme v skutočnosti vnútorne boli. Veď si len spomeňme, koľko krát sme napríklad povedali niečo úplne iného, než to, čo sme cítili. Úplne niečo iného, čo malo zamaskovať naše najvnútornejšie cítenie.

Avšak len na zemi je možné byť človeku takýmto spôsobom neúprimným. Po smrti to už možné nie je, pretože práve rozum, ktorý nám to tu na zemi umožňoval po smrti odumiera i s našim mozgom a s celou našou fyzickou schránkou. A nám potom zostane už len naše najvnútornejšie citové prežívanie. Po smrti sa teda staneme takými, akí naozaj vnútorne sme a zároveň sa ocitneme i v tomu presne zodpovedajúcom prostredí. Táto skutočnosť zodpovedá známym slovám, že pred Stvoriteľom zostane raz stáť každá duša úplne nahá a odhalená. Nič sa nebude dať zatajiť ani ukryť. Klamať, prikrášľovať a robiť sa navonok lepším už nebude možné. Zostane len holá a nepokrytá pravda!

Len si to raz skúsme živo predstaviť! Len si skúsme predstaviť, že by sme videli ľudí naozaj takými, akými skutočne vnútorne sú. Nie takými, ako sa nám oni sami snažia javiť a predstierať.

Aký by to bol pohľad? Objavili by sa pred nami bytosti krásne, čisté, čestné, láskavé, alebo by vyplávala na povrch nízkosť, úbohosť, nečestnosť, nečistota, neušľachtilosť, podlosť a množstvo iných podobných vlastností?

Čo prechovávajú ľudia vo svojom vnútri? Akí naozaj sú? Čo by sme asi uvideli, keby sa každému na tvári i v celom jeho fyzickom zjave jasne zračilo to, čo prechováva vo svojom vnútri? Boli by sme nadšení krásou a ušľachtilosťou, alebo zhrození nízkosťou, malosťou, podlosťou a nečistotou? Aká je pravda o človeku? O ľudstve? Odpoveď na tieto otázky nech je ponechaná na každom z čitateľov.

Každopádne, klamať sa v tomto smere navzájom je možné iba na zemi. Iba na zemi si môžeme o sebe mnohé „namýšľať“. Iba na zemi môžeme navonok maskovať to, akými v skutočnosti vnútorne sme. A že žiaľ, ani zďaleka nie sme takými, akými by sme sa chceli navonok javiť, o tom nás presviedča kvalita života, ktorý žijeme. Kvalita medziľudských vzťahov, ktoré každodenne prežívame.

Všetko klamstvo, faloš, neúprimnosť a pokrytectvo sa však stávajú okamžite viditeľnými po odložení nášho fyzického tela. Potom zostáva iba holá pravda. Holá pravda o nás samotných! A túto holú pravdu o nás samotných budeme musieť žiť a prežívať. Ona sa stane našim osudom a ona nás vrhne do prostredia presne tomu zodpovedajúceho. Pre jedných to bude „peklo“ a pre druhých „nebo“. Každopádne vždy to ale bude tým najspravodlivejším odzrkadlením stavu najvnútornejšej podstaty každého človeka. S maximálnou spravodlivosťou si môžeme byť stopercentne istí. A práve v poznaní týchto skutočností spočíva tá najzásadnejšia pravda o našom ďalšom jestvovaní po smrti.

Kristus kedysi riekol, že niet ničoho, čo je skryté, aby to raz nevyšlo najavo. V týchto jeho slovách môžeme nájsť i určitú súvislosť s našou témou. Mali by sme si preto uvedomiť, že už tu na zemi treba žiť tak, aby sme nemuseli zhorieť hanbou, až zostane stáť naša duša úplne odhalená pred svetlom zákonov Božích. Mali by sme si uvedomiť, že už tu na zemi musíme dbať o čistotu, ušľachtilosť a čestnosť nášho najvnútornejšieho citového a myšlienkového života, pretože práve toto je to jediné, čo si odtiaľto odnesieme. Všetky klamstvá, úskoky, neúprimnosti a sebaklamy zostanú na zemi spolu s našim rozumom, ktorý je produktom mozgu a ktorý sa pominie spolu s našou fyzickou schránkou.

Tým najjednoduchším spôsobom povedané, snažme sa byť ľuďmi dobrého srdca a čistého vnútra. Lebo jedine život takéhoto človeka je požehnaním už tu na zemi pre všetkých, ktorí s ním prichádzajú do styku a jedine takýto človek nemusí mať vôbec žiadne obavy, keď zomrie a jeho duša sa bude musieť vydať cestami, presne zodpovedajúcimi kvalite jeho najskrytejšieho vnútra.


http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
Back to top Go down
smilan

avatar


PostSubject: Najskôr hodnoty, potom chlieb!   Fri 31 Oct 2014 - 19:36

Najskôr hodnoty, potom chlieb!


Sú ľudia, ktorých popudzuje, keď sa im hovorí o vyšších hodnotách. Keď sa im hovorí o tom, že úsilie každého človeka by malo byť trvalo zamerané k dosahovaniu a realizovaniu tých najvyšších duchovných a morálnych hodnôt. Popudzuje ich to nie preto, že by snáď boli celkom zlí ale preto, lebo ich život príliš bije. Lebo sú nútení každodenne bojovať takmer o holé prežitie a vo svojich starostiach, vo svojom pracovnom nasadení a existenčnom strachu nemajú čas ani chuť zapodievať sa podobnými „hlúposťami“.

Takýchto, životom ťažko skúšaných ľudí je dnes veľa. Je veľmi veľa ľudí, ktorí majú podľa ich vlastného názoru príliš ťažký život na to, aby sa mohli nejako vážnejšie zamerať na realizovanie vyšších hodnôt vo svojom živote.

Ale pozor! Títo ľudia, a vôbec všetci ľudia by mali vedieť, že život okolo nás, že vonkajšie pomery, v ktorých sa nachádzame sú len zákonitým odrazom hodnôt, ktorým žijeme a ktoré uznávame! Nefunguje to teda tak, že sa najskôr musíme snažiť o to, aby sme sa mali lepšie a až potom, keď sa už lepšie mať budeme si nájdeme čas a chuť na niečo takého, ako sú vyššie hodnoty.

Je to úplne naopak! Jedine príklon ľudí k vyšším hodnotám, jedine ich snaženie o tie najvyššie duchovné a morálne princípy môže privodiť zlepšenie ich života! A všade tam, kde takéhoto úsilia niet, všade tam, kde bolo blahobytu a prospechu dosiahnuté nejakým iným spôsobom, trebárs klamstvom, podvodom, nečestnosťou, nemorálnosťou, bezohľadnosťou, či zneužívaním iných, všade tam nebude mať takýto blahobyt dlhého trvania a skôr alebo neskôr to začne ísť od desiatich k piatim. Veď presne takto je tomu i v prípade súčasného spoločenského systému, ktorému chýba úsilie o tie najvyššie duchovné a morálne ideály, čoho dôsledkom je veľký všeobecný úpadok nazvaný slovom kríza.

Už Kristus jasne pomenoval tento problém a poukázal na túto zákonitosť slovami: Netrápte sa tým, čo budete jesť, čo budete piť a čím sa zaodejete. Hľadajte predovšetkým hodnoty kráľovstva nebeského a všetko ostatné sa vám pridá!

Ak si preložíme tieto slová do jazyka dnešnej doby znamenajú asi toľko, že výška hodnotového systému človeka súvisí priamo úmerne s jeho priaznivými, alebo nepriaznivými životnými pomermi. Znamená to, že ak sa človek začne snažiť o naplňovanie tých najvyšších morálnych a duchovných princípov, dostane sa mu všetkého, čo k svojmu dôstojnému životu potrebuje.

Ale tiež to zároveň znamená, že hoci by dokázal dosiahnuť čohokoľvek, avšak za cenu popretia vysokých morálnych a duchovných princípov, takýto človek nebude nikdy v pravom slova zmysle šťastný a časom sa mu i jeho životné istoty začnú strácať. A nakoniec o ne v mnohých prípadoch i príde.

Uvedomme si už raz konečne, že život, ktorý sme nútení prežívať je odrazom výšky hodnôt, ktoré žijeme! Uvedomme si, že výška našich morálnych a duchovných ideálov určuje a priamo formuje vonkajšie pomery, v ktorých sme nútení žiť.

Mnohí predsa tvrdia, že i súčasná kríza je krízou hodnôt. To nie je len nejaké klišé, či rečnícky zvrat. To je doslovná pravda! Lebo úpadok vysokých duchovných, morálnych a ľudských hodnôt so sebou celkom zákonite prináša i úpadok hmotný. A to sa teraz deje!

Zastavenie veľkej celosvetovej krízy spočíva v pochopení a zrealizovaní tejto zákonitosti. Spočíva v pochopení, že prehlbujúci sa úpadok nie je už možné zastaviť nijakými politicko ekonomickými opatreniami, ale len primeranou snahou ľudí i celej spoločnosti o veľké morálne, duchovné a ľudské pozdvihnutie.

Úsilie o hodnoty „kráľovstva nebeského“, o ideály vysokého morálneho, ľudského a duchovného druhu, takéto úsilie však žiaľ dnes absolútne chýba. Preto prichádza úpadok! A spolu s ním ešte viac nečestnosti, chamtivosti, egoizmu, bezcitnosti a neľudskosti, pretože každý sa snaží utrhnúť si so zmenšujúceho sa koláča čo najviac sám pre seba. A tým sa úpadok ešte viac a ešte rýchlejšie prehlbuje.

Do tohto veľkého všeobecného marazmu však znejú zásadné Kristove slová, na ktoré málokto z ľudí berie zreteľ: Prečo sa tak staráte o to, čo budete jesť, čo budete piť a čím sa zaodejete? Prečo vám honba za hmotným prospechom stravuje všetky vaše životné sily? Hľadajte predsa hodnoty kráľovstva nebeského a všetko ostatné sa vám pridá! Hľadajte a naplňujte tie najvyššie ľudské, morálne a duchovné ideály a všetko ostatné dostanete navyše!

Medzi tie najvyššie duchovné, morálne a ľudské hodnoty, o ktoré je treba usilovať patrí čestnosť, spravodlivosť, dobrota, ľudskosť, súcit, ušľachtilosť a čistota myslenia. A patrí sem i túžba po poznaní a naplňovaní zmyslu vlastného bytia.

Kto teda postaví snahu o tieto princípy na prvé mieste vo svojom hodnotovom rebríčku, kto na ne bude myslieť viac a zaoberať sa nimi viac, ako starosťami o svoje hmotné zabezpečenie, tomu sa všetko ostatné pridá. Tomu sa dostane presne toľko, koľko potrebuje k svojmu dôstojnému životu na zemi. Lebo vysoké hodnoty, ku ktorým sa upol mu pozitívnym spôsobom urovnajú jeho životnú cestu. V poznaní tejto zákonitosti je skrytý prospech každého jednotlivca i každej spoločnosti, ktorá to pochopí a začne sa podľa toho riadiť.

Avšak v neznalosti tejto zákonitosti a v jej odmietaní je skrytý úpadok! Úpadok každého jednotlivca, ktorý o to nedbá, ako i každej spoločnosti, ktorá to ignoruje.

No a na záver ešte odpoveď na dôležitú otázku, ako je teda možné, že sa neraz vynikajúco darí takým ľuďom, ktorí nijaké vysoké hodnoty neuznávajú?

Hľadajte hodnoty kráľovstva nebeského a všetko statné sa vám pridá – hovorí Kristus. O to, čo nám malo byť pridané až na základe nášho života podľa vysokých hodnôt, o to možno samozrejme usilovať aj iným spôsobom. To si možno vydobyť aj inak! I nespravodlivosťou, nečestnosťou a klamstvom! I bezducho hmotným životným snažením!

Avšak medzi to ostatné, čo by sme pri našom správnom postoji dostali ako pridané nepatria iba veci hmotné, ale i duševná harmónia, vyrovnanosť, pokoj, šťastie a vnútorné naplnenie. Toto už ale nemožno získať inak! Ani nespravodlivosťou, ani nečestnosťou, ani klamstvom! Ani bezducho hmotárskym životným snažením!

Preto rozorvanou, nepokojnou, nenaplnenou a nešťastnou musí navždy zostať duša každého človeka, ktorý sa neusiluje o vysoké morálne, ľudské a duchovné princípy. Takýto človek si totiž môže vydobyť len to hmotné, avšak pravému, veľkému a skutočnému šťastiu zostane navždy vzdialený. Jeho duša zostane navždy smädnou, hladnou a nenaplnenou. A takýto človek sa vo svojej zmätenosti zväčša ešte viac upne na získavanie hmotného prospechu v nádeji, že práve ním utíši štvavý nepokoj vlastnej duše.

Nenechajme sa preto mýliť demonštráciou vonkajšieho blahobytu, úspechu a dostatku, o aké dnes nie je núdza. Je to všetko len prázdna vonkajšia fasáda, ak za tým niet úsilia o naplňovanie vysokých morálnych a duchovných hodnôt. Je to iba vonkajšia póza, za ktorou sa skrýva prázdna, nenaplnená a rozorvaná ľudská duša.

Lebo jediná cesta k pravej plnosti ľudského šťastia spočíva v už spomínaných Kristových slovách: Ak budete hľadať hodnoty kráľovstva nebeského, potom sa vám všetko ostatné v hojnej miere pridá.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
Back to top Go down
smilan

avatar


PostSubject: Úvaha o poslednom súde   Sat 29 Nov 2014 - 18:45

Úvaha o poslednom súde



Posledný súd! Pojem spájajúci sa s veľkou knihou nielen kresťanského sveta – s Bibliou. Posledný súd! Spojenie dvoch slov, ktoré nám pri hlbšom pohľade samé odhalia vlastný zmysel. Pojem, znamenajúci výstrahu pre ľudstvo na zemi.

Slovo „súd“ značí vynesenie rozsudku, určenie trestu za predchádzajúce previnenie. Odplatu za niečo, čo bolo vykonané nesprávne. Zo slova „posledný“ možno vyčítať, že tých dielčích a menších súdov už bolo pravdepodobne viac. Keďže ale napriek všetkému nedochádzalo k zmene a k polepšeniu, vyvstala nutnosť urobiť konečnú prietrž trvale nesprávneho jednania. Nutnosť podrobiť previnilcov, v tomto konkrétnom prípade celé ľudstvo veľkému, rozhodujúcemu a definitívnemu „poslednému súdu“.

Ale prečo má byť naše vzdelané, civilizované a kultúrne ľudstvo takto prísne súdené? Čím sa previnilo? Čo takého zlého urobilo, alebo doposiaľ robí?

Podobné otázky nesvedčia o ničom inom, ako o veľkej povrchnosti v posudzovaní reálneho života. Lebo žiaľ, pod vplyvom na efekt vypočítaného vonkajšieho lesku a zdanlivého pokroku prestali milióny ľudí vnímať hlbokú vnútornú prehnitosť a dutú prázdnotu toho, čo samo seba klamlivo nazýva slovom „civilizácia“.

Vari je možné ľahkomyseľne sa preniesť ponad oné dielčie „súdy“, prejavujúce sa počas celej ľudskej histórie ohromným a mnohorakým utrpením miliónov ľudských bytostí, či už formou vojen, útlaku, vykorisťovania, alebo iných druhov krutosti človeka voči človeku? Vari je možné ľahkomyseľne sa preniesť ponad oné dielčie súdy, v ktorých ľudia nemilosrdne súdili a odsudzovali sami seba?

Technický pokrok, klamlivo zamieňaný s civilizačnou vyspelosťou iba korunoval a plne odkryl skutočnú, hoci obratne skrývanú pravú tvár ľudstva. V „modernom“ 20. storočí zahynulo v dvoch apokalyptických vojnách také množstvo ľudí, aké ich bolo pobitých vo všetkých doterajších vojnách počas celej histórie ľudstva! Hľa, civilizácia!

Ak však je spoločenstvo ľudí na zemi schopné vo vzájomných vzťahoch medzi sebou jednať takýmto spôsobom a to z čoraz väčšou intenzitou, čoho sa asi ešte dočkáme? Môže byť snáď súčasný morálny stav svetového spoločenstva zárukou, že sa podobné veci už nebudú opakovať?

Žiaľ pri pohľade na televíziu, na internet a do novín, pri počúvaní rozhlasu, ale i bežných rozhovorov ľudí veľmi rýchlo stratíme akúkoľvek ilúziu o výške morálneho stavu populácie. Veľmi rýchlo stratíme akúkoľvek ilúziu o tom, že by to v dnešnej dobe už konečne mohlo byť iné. Je to smutné, ale morálne v skutočnosti ľudstvo takmer vôbec nepokročilo, alebo možno iba o veľmi maličký krôčik. V každom prípade ani zďaleka nie tak, ako by mohlo.

Pri kritickom pozorovaní našej histórie sa nás totiž pomaly začne zmocňovať neodbytné presvedčenie, že niekde tu musí byť nevyhnutne nejaká skrytá a po tisícročia stále pretrvávajúca, tá istá chyba! Niečo hlboko v jadre ľudstva musí byť skazené! Skazené a pokrivené do takej miery, že napriek strašlivým, ba až katastrofickým skúsenostiam sa nehľadajú pravé hodnoty a svet sa aj naďalej tupo klania ozajstného človečenstva nedôstojnej modle zisku!

Každý sa pachtí za hmotou a chce mať čoraz viac! Hromadenie majetkov, luxus a bezbrehé užívanie si pestrej škály pôžitkov poskytuje klamlivé a egoistické zabudnutie na skutočný stav reálneho života miliónov, nachádzajúcich sa naopak v neuveriteľnej biede a zúfalej materiálnej núdzi. Niet snahy, chuti a ani náznaku hľadať, nájsť a odstrániť pravú príčinu, s trvalou pravidelnosťou sa opakujúcich, čoraz tragickejších zlyhaní ľudstva, ktorých jednou z hlavných príčin je práve táto obrovská nerovnosť medzi ľuďmi.

A predsa nám už veľmi dávno bolo jasne ukázané, ako treba správne žiť a do akej podoby treba upraviť vzájomné vzťahy medzi sebou. Už dávno nám bolo predsa povedané o princípe lásky k blížnemu ako k sebe samému, ktorý v praxi znamená, že nikdy nemáme druhým robiť to, čo nechceme, aby druhí robili nám samotným.

Aký by bol dnes tento svet, keby ľudia pri všetkom čo plánujú vykonať zohľadňovali, či je to naozaj vec, ktorá by bola i pre nich samotných akceptovateľná, ak sa ich osobne dotkla? Aký by bol dnes svet, ak by sa ľudia naučili brať ohľad na iných presne v takej miere, v akej ho berú sami na seba alebo na svojich najbližších?

Avšak preto, že ľudia na iných takýto ohľad nikdy nebrali a doposiaľ neberú, práve preto mohlo byť a môže byť na svete toľko biedy, bezohľadnosti, surovosti, utrpenia, zdierania a vojen. Ľudia jednoducho opovrhli vesmírnym princípom Lásky, ktorého poznanie nám priniesol Kristus. Po tomto princípe vzájomnej lásky jedných voči druhým dennodenne šliapu, nemilosrdne tým odsudzujúc iných k bolesti, utrpeniu, strádaniu, biede, hladu či nedostatku.

Svojou vzájomnou neláskou ľudstvo samo seba odsudzuje a nemilosrdne súdi. Nespočetné druhy a spôsoby utrpenia zažil už tento svet. Je to dlhá a nekonečná séria malých, dielčich súdov, v ktorých jedni súdili a odsudzovali iných. V ktorých sa súdilo a odsudzovalo na základe farby pleti, na základe náboženského vyznania, na základe národnej a etnickej príslušnosti, na základe ekonomických a sociálnych pomerov, na základe politického presvedčenia a ešte na základe mnohých iných vecí.

A práve pre toto všetko prichádza k ľuďom posledný súd! Posledný súd, ako konečná prietrž ich vzájomného odsudzovania sa! Posledný súd ako nevyhnutný dôsledok tisícov dielčich súdov, v ktorých odsudzoval k utrpeniu jeden človek druhého. Posledný súd ako definitívny koniec všetkým starým praktikám a ako začiatok novej kvality života, spočívajúcej na princípe vzájomnej lásky.

Posledným súdom teda to staré a skazené skončí a to nové a lepšie začne. Posledný súd bude totiž vzájomným oddelením dobrého a zlého, ktoré doposiaľ žilo pospolu. Bude oddelením dobrých od zlých! Oddelením tých, ktorí majú predpoklady a sú schopní žiť na základe princípov vzájomnej lásky od tých, ktorí toho schopní nie sú a nikdy sa o to ani nesnažili. A tento deň sa blíži!

Opis toho, akým spôsobom tento súd prebehne a aké hodnoty v ňom budú považované za rozhodujúce nájdete v nasledovných silných a výstižných slovách:

Vtedy veľký Sudca zhromaždí všetkých, jedných po svojej pravici a druhých po svojej ľavici. A potom riekne tým, ktorí budú stáť po jeho pravici:

Poďte ku mne vy všetci, ktorí ste ma videli hladného a dali ste mi jesť, ktorí ste ma videli smädného a dali ste mi piť, ktorí ste ma videli bez šiat a zaodeli ste ma, ktorí ste ma videli v žiali a utešili ste ma. Vy, ktorí ste ma navštívili, keď som bol chorý, ktorí ste mi pomohli v mojej biede, brali ste na mňa ohľad a prejavili ste mi súcit.

A vtedy oni začudovane povedia: Pane, kedyže sme ťa videli hladného a dali sme ti jesť a kedy smädného a dali sme ti piť? Kedy sme ťa videli bez šiat a zaodeli sme ťa, kedy sme ťa videli v žiali a utešili ťa? A kedy sme ťa navštívili, keď si bol chorý a kedy sme ti pomohli v tvojej biede? Kedy sme brali na teba ohľad a kedy sme ti prejavili súciť?

A on im odpovie: Veru hovorím vám, čo ste urobili hoci len jednému z mojich najmenších, mne ste urobili. A odídu títo smerom k bránam nového a lepšieho života.

Potom sa však obráti ku tým, ktorí budú stáť po jeho lavici a riekne im:

Odstúpte odo mňa zlorečení, lebo nedali ste mi jesť, keď ste ma videli hladného a nedali ste mi piť, keď ste ma videli smädného. Lebo ste ma nezaodeli, keď som bol bez šiat, ani neutešili, keď som bol v žiali. Lebo ste ma nenavštívili, keď som bol chorý, ani ste mi nepomohli v mojej biede. Lebo ste nebrali na mňa ohľad a neprejavili so mnou súcit.

Vtedy oni zhrození zvolajú: Pane, kedyže sme ťa videli hladného a nedali sme ti jesť a kedy smädného a nedali sme ti piť? Kedy sme ťa videli bez šiat a nezaodeli sme ťa, kedy sme ťa videli v žiali a neutešili ťa? A kedy sme ťa nenavštívili, keď si bol chorý a kedyže sme ti nepomohli v tvojej biede? Kedy sme nebrali na teba ohľad a kedy sme ti neprejavili súciť?

A on im odpovie: Veru hovorím vám, čo ste neurobili hoci len jednému z mojich najmenších, mne ste neurobili. A odídu títo na cestu utrpenia, končiaceho ich záhubou.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
Back to top Go down
smilan

avatar


PostSubject: Ako dosiahnuť šťastie?   Fri 26 Dec 2014 - 18:51

Ako dosiahnuť šťastie?


Každý človek chce byť šťastný. Existuje množstvo ľudí, ktorí o svoje vlastné šťastie vyslovene cieľavedome usilujú. A predsa je skutočného šťastia na zemi ako šafranu. A predsa je to jav celkom výnimočný, hoci po ňom túži a usiluje sa oň veľmi veľa ľudí.

Ako je to možné? Prečo je tomu tak? Čo je toho príčinou?

Sú mnohí ľudia, ktorí usilujú o peniaze dúfajúc, že keď ich budú mať dostatok, prinesie im to šťastie. Ale žiaľ, zväčša im to dlhodobé šťastie vôbec neprináša, pretože pri získavaní peňazí zvyčajne stratia zdravú mieru a dostanú sa do začarovaného kruhu závislosti na hanobení peňazí. Do závislosti nazývanej chamtivosťou.

Mnohí ľudia hľadajú zase vlastné šťastie v ponorení sa do práce a v kariére. To im síce môže priniesť určité sebauspokojenie, ale nikdy nie ono hľadané, trvalé šťastie.

A sú zase ľudia, ktorí hľadajú šťastie v partnerskom živote a v manželstve. Žiaľ, každé druhé manželstvo sa dnes končí zväčša krachom a medzi tými manželstvami, ktoré vytrvajú nie je veľa takých, ktoré by bolo možné považovať za naozaj šťastné a ktoré by obom partnerom poskytovali to, čo skutočne možno nazvať pravým šťastím. A takto by sme mohli pokračovať ešte dlho.

Kde sa však skrýva a v čom spočíva tajomný a ľuďom nepoznaný recept na dosiahnutie šťastia?

To veľké a neznáme tajomstvo spočíva v poznaní, že šťastie nemožno paradoxne dosiahnuť tým, že oň budeme usilovať! Každému takémuto ľudskému úsiliu sa totiž pravé šťastie zďaleka vyhne!

Prečo je tomu tak? Lebo v podobnom úsilí sa nachádza veľký kus osobného egoizmu! A skutočné, pravé šťastie je nezlučiteľné s akýmkoľvek osobným egoizmom. Je s ním nezlučiteľné preto, lebo ono môže byť vždy iba vedľajším produktom. Vedľajším produktom nášho úsilia o správny život. O správny život naplnený úsilím o spravodlivosť, čestnosť, ušľachtilosť, ľudskosť a dobro. Kto sa usiluje o tieto hodnoty, kto im podriadi svoje jednanie, svoje slová, ba dokonca i svoje myslenie, ten žije správne a ako spravodlivá odmena za jeho správny život k nemu zavíta šťastie.

Pravé šťastie je totiž odmenou opravdivého života! Je samovoľným a vedľajším produktom života, naplneného úsilím o dobro, spravodlivosť, čestnosť, ušľachtilosť a ľudskosť. Inej cesty k nemu niet!

V tejto skutočnosti zároveň spočíva logická odpoveď na otázku, prečo je na zemi tak málo naozaj šťastných ľudí. Jednoducho preto, lebo iba málokto vo svojom živote usiluje vážne a cieľavedome o dodržiavanie hodnôt, spomínaných vyššie. Jednoducho preto, lebo ľudia sa sebecky, ba niekdy až „cez mŕtvoly“ egoisticky ženú za vidinou vlastného šťastia. Pre toto všetko pravého šťastia na zemi takmer niet.

Ako funguje tento princíp si môžeme ukázať na konkrétnom príklade:

Milióny ľudí túžia po partnerovi a partnerskom spolužití dúfajúc, že tým dosiahnu šťastia. Nikto v tom nevidí nič zlého, avšak takéto ich prianie je predsa len prianím osobného egoizmu, ktorý vidí v získaní partnera a v partnerskom spolužití s ním predovšetkým prostriedok k dosiahnutiu svojho vlastného, osobného šťastia. Takýto druh túžby však šťastie neprináša a preto i mnohé manželstvá stroskotávajú. Nestoja totiž na pravom a zdravom základe, ale iba na osobnej egoistickej túžbe po vlastnom, osobnom šťastí jeho účastníkov.

Aký ale teda má byť zdravý základ pre dosiahnutie partnerského zväzku, naplneného pravým šťastím? Tým zdravým základom je túžba darovať seba samého druhému. Túžba urobiť všetko preto, aby bol náš partner šťastný. Oným zdravým základom šťastného partnerstva je nemyslieť na seba, ale predovšetkým na toho druhého. Jedine potom, ak takto myslíme a jednáme k nám môže prísť pravé šťastie, pretože ono je vždy iba vedľajším produktom opravdivého prístupu k životu. Ak dokážme dávať, byť ľudskými a usilujúcimi o dobro druhých, šťastie ku nám príde samo bez toho, že by sme oň nejako zvlášť usilovali.

Kristus kedysi riekol: Kto hľadá svoj život stratí ho! Kto ale stratí svoj život pre mňa, nájde ho! A práve táto istá zákonitosť, práve tento istý druh logiky platí i vo vzťahu k ľudskému šťastiu. Kto totiž hľadá iba vlastné šťastie, nikdy ho nenájde. Kto však sebecky nehľadá iba svoje vlastné šťastie, komu leží na srdci šťastie iných, kto dokáže sám seba dávať druhým, kto dokáže hľadieť predovšetkým na dobro druhých, ten šťastie nájde. K tomu priletí samo od seba! Toho bude trvalo sprevádzať!

Žime preto svoj život tak, aby sme sa stali hodnými pravého šťastia. Žime svoj život správne tým, že ho naplníme skutočnými hodnotami. Ak k nám šťatie neprichádza, ak tento svet nie je šťastný znamená to, že ľudia nežijú správne. Že vo svojom živote naozaj vážne neusilujú o dobro, láskavosť, čestnosť, ľudskosť, spravodlivosť, ušľachtilosť a takýmto spôsobom sú potom na míle vzdialení od správneho života. A preto je od nich na míle vzdialené i pravé, veľké a skutočné šťastie.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
Back to top Go down
smilan

avatar


PostSubject: Chcete mať ľahkú smrť?   Thu 15 Jan 2015 - 17:57

Chcete mať ľahkú smrť?


Smrť je istota, s ktorou musí každý z nás počítať. Zaručená istota, ku ktorej sa každým dňom čoraz viacej približujeme. Žiaľ, ľudia sa problematikou smrti vo vzťahu k sebe samým príliš nezaoberajú a začínajú na ňu myslieť až vtedy, keď sa priblíži ich čas. Potom však už býva zväčša neskoro zmeniť niečo na jej priebehu a zásadným spôsobom ovplyvniť to, či bude ľahká, alebo či budeme musieť podstúpiť ťažký a zúfalý smrteľný zápas. Komu to nie je ľahostajné, mal by preto už teraz začať žiť tak, aby jeho smrť mohla byť ľahká.

Našu problematiku si priblížme na dvoch príkladoch, a síce na človeku materialistickom a ateistickom, čiže človeku presvedčenom o tom, že po smrti už nič nie je a na človeku idealistickom, čiže presvedčenom o existencii života po smrti.

Materialista a ateista verí len vo svoj krátky pozemský život. Nič iného pre neho neexistuje. Dokonca ani vo svojich myšlienkach neprekračuje hranice hmotného sveta, pretože vo svojom vnútri sa zaoberá iba tým, čo je podľa neho reálne a čo teda má nejaký význam a nejakú cenu. Svojim jednaním i všetkým svojim myslením je preto pevne pripútaný na svet hmoty. Na svoje bytie v hmotnom svete, ktoré podľa neho smrťou končí.

Tejto jeho základnej filozofii je prispôsobený celý jeho život a od nej sa odvíjajú hodnoty, ktorým verí. A keďže je skalopevne presvedčený, že žije iba raz je zväčša toho názoru, že si je preto treba života poriadne užiť. Že treba žiť naplno. K tomu sú však potrebné prostriedky, to znamená peniaze, ktoré mu zabezpečia prístup ku všetkým hmotným pôžitkom a radostiam, ktoré život ponúka. No a preto, aby peniaze k tomu potrebné získal, neváha mnohokrát konať nemorálne, nečestne, neľudsky a bez súcitu. Pre neho je totiž najdôležitejšie iba jeho vlastné užívanie si života. Života, ktorý si chce užiť a to o intenzívnejšie, o čo viac je presvedčený, že smrťou všetko končí.

Čas však letí, jeho pozemské bytie sa približuje ku koncu, pričom pripútanie takéhoto človeka k hmotnému svetu je obrovské, pretože ho svojim myslením a jednaním neustále intenzívne živil.

A zrazu nadíde chvíľa smrti! Prichádza smrť, ktorá mu chce všetko zobrať. Onen človek však nie je schopný myslieť inak, ako myslel po celý svoj život a preto sa svojho pozemského bytia kŕčovito drží. On nechce zomrieť. On sa nechce prepadnúť do ničoty a nebytia. O každú minútu života zúfalo zápasí.

Na jednej strane je tu teda neodvratnosť smrti a na druhej strane kŕčovité upínanie sa na hmotné jestvovanie. Čo z toho môže vzísť? Nič iného, ako ťažký, zúfalý a bezvýchodiskový smrteľný zápas. Nič iného, ako smrteľný strach pred nebytím, ktorému sa človek všemožne bráni. Takýto postoj však iba predlžuje jeho boj so smrťou, spôsobuje ťažký smrteľný zápas a bolestnú smrteľnú agóniu. Každá minúta, ktorú človek vo svojom kŕčovitom pripútaní sa na hmotný život získava sa preto stáva iba ďalšou minútou jeho agónie.

Toto však rozhodne nie je smrť ľahká a my si o tejto závažnej problematike hovoríme práve z toho dôvodu, aby čo najmenej ľudí muselo prežívať čosi podobného.

Preto sa teraz pozrime na druhý príklad a síce na človeka presvedčeného, že smrťou život nekončí. Nie je vôbec dôležité, akého je tento človek vierovyznania. Dôležité je, že verí v pokračovanie života po smrti a že jeho viera je naozaj reálna a teda reálne ovplyvňujúca jeho doterajší život.

Ak totiž človek naozaj veril, že smrťou život nekončí, ale ďalej pokračuje, musel si byť vedomý i určitej zodpovednosti, ktorá z toho vyplýva a na základe ktorej bude od neho na druhej strane požadované zúčtovanie všetkých jeho činov. Veľké účtovanie nie len za jeho činy, ale ja za jeho slová a myšlienky.

Lebo skutočná viera v život po smrti je spojená so Spravodlivosťou, pred ktorej tvár raz predstúpime. Takéto niečo však od človeka doslova vynucuje určitú výšku morálnej a etickej kvality života. Človek už totiž nemôže jednať nemorálne, nečestne, nespravodlivo, neľudský a bez súcitu voči ostatným keď vie, že jeho pozemské bytie raz skončí a on bude musieť predstúpiť pred Spravodlivosť, ktorej sa bude musieť zodpovedať zo všetkých svojich slov, myšlienok a činov.

Takýto človek síce užíva vecí hmotných, užíva svojho pozemského života, avšak nie je ku nemu tak kŕčovito pripútaný a veci, či pôžitky hmotného druhu nie sú pre neho jedinou prioritou.

V určitom zmysle stojí nad vecami a má nad nimi nadhľad pretože vie, že všetko hmotné bude raz musieť tu na zemi zanechať. A preto nestojí o to, aby sa kvôli hmotným a pominuteľným veciam vnútorne zaťažoval nečestnosťou, nespravodlivosťou, neľudskosťou, sebeckosťou a bezcitnosťou. Lebo v hodine svojej smrti bude musieť všetko hmotné zanechať tu na zemi a tam na druhý breh si bude môcť vziať so sebou iba svoju čestnosť, dobrosrdečnosť, ušľachtilosť, spravodlivosť, ľudskosť a súcitnosť. Hmotné totiž zostane tu v hmote. Jedine to duševné, tie duševné kvality a hodnoty, ktoré sme sa snažili žiť zostanú našim majetkom. Zostanú pokladom našich duší, ktorý nám nikto a nič nemôže vziať. Ani smrť!

Ako bude teda prebiehať zomieranie takéhoto človeka? Bude viac menej bezbolestné, pretože duša dotyčného bola zvyknutá na nadhľad nad vecami i nad životom. A preto aj teraz, v hodine smrti bude mať určitý nadhľad, a to dokonca aj nad svojou vlastnou fyzickou smrťou. Bude si totiž vedomý toho, že smrť je len brána, cez ktorú treba prejsť o inej roviny bytia.

Takýto človek bude brať svoju smrť ako prirodzenú skutočnosť, na ktorú je pripravený a počíta s ňou. Jeho vnútro, jeho duša preto nebude mať problém odpútať sa od zomierajúceho tela, trpiaceho bolesťou. Duša takého človeka sa teda rýchlo odpúta od fyzickej schránky, pretože na nej až tak kŕčovito neľpie. A z tohto dôvodu ani nebude pociťovať fyzické bolesti a strasti zomierania.

Treba však podotknúť, že u človeka, ktorý je presvedčený že smrťou život nekončí musí ísť o skutočné, úprimné vnútorne presvedčenie. Vnútorné presvedčenie, ktorého dôsledkom bol čestný, spravodlivý a ušľachtilý život, ako i živé presvedčenie o reálnosti existencie inej roviny bytia, do ktorej vstupujeme svojou smrťou.

Na tom, aký je náš najvnútornejší pohľad na život a aká z neho vyplýva naša základná životná filozofia teda záleží akým spôsobom bude každý z nás zomierať. Tým totiž, čo skrývame v hĺbke svojho vnútra určujeme, aká bude naša smrť. Či ľahká, alebo ťažká. Či to bude plynulý prechod do inej roviny bytia, alebo bezvýchodisková smrteľná agónia naplnená strachom pádu do priepasti nebytia.

Človek by preto mal usilovať žiť svoj život správne a napĺňať ho pravými hodnotami ak chce, aby jeho smrť bola naozaj ľahká a bezbolestná. Miera jej bezbolestnosti totiž záleží do nášho životného príklonu k skutočným hodnotám, ako i od miery nášho presvedčenia o realite existencie po fyzickej smrti.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
Back to top Go down
smilan

avatar


PostSubject: O probléme homosexuality a o iných problémoch   Thu 5 Feb 2015 - 16:53

O probléme homosexuality a o iných problémoch

Žijeme v dobe dúhových pochodov a presadzovania legalizácie registrovaných partnerstiev. V dobe, v ktorej sa považuje za prejav pokroku a tolerancie súhlasné stanovisko s bojom za zrovnoprávnenie homosexuálov. V dobe, keď sa práve takýto postoj považuje za prejav intelektuálnej výšky, kým nesúhlasné stanovisko je naopak považované za prejav primitivizmu a netolerancie. No a práve v takejto dobe by bolo možno na veľký úžitok vedieť, aký názor má na tento problém Biblia. Alebo inými slovami povedané, ako sa na tieto veci pozerať v súlade s Vôľou Stvoriteľa.

Mojžiš hovorí: Kto by obcoval s mužom tak, ako sa obcuje so ženou, obaja spáchali ohavnosť.

V tejto stati v knihe Levitikus je zároveň napísané: Ak si niekto vezme okrem ženy aj jej matku, je to krvismilstvo. Keby niekto spal so svojou nevestou, obaja spáchali hanebnosť. Keby niekto spal so ženou svojho otca, zneuctil svojho otca. A tak ďalej ...

Ide tu teda o určité základné morálne zásady vzájomného ľudského spolužitia definované Mojžišom, ktoré korešpondujú s Vôľou Stvoriteľa.

Je však zaujímavé, že pri riešení problematiky homosexuality, ako i pri riešení iných morálnych celospoločenských problémov sa ľudia vôbec nezaujímajú o to, či ich názory sú v súlade s Vôľou Najvyššieho, alebo nie sú. Na to neberú vôbec zreteľ, hoci práve to, čo je a čo nie je v súlade s Vôľou Stvoriteľa by malo byť pre nás všetkých tým najpodstatnejším.

Avšak odklon od Vôle Hospodina je dnes tak veľký, že to, čo bolo jeho služobníkom Mojžišom definované ako neprístojné sa dnes stavia do pozície celospoločenskej akceptovateľnosti. Paradoxne teda to, čo sa podľa Vôle Najvyššieho považuje nesprávne sa dnes ľudstvom, ktoré katastrofálne morálne upadlo považuje za za prejav pokroku, intelektuálnej výšky a demokracie. Veci, ktorých sa malo ľudské pokolenie strániť sa dnes stávajú normou a považujú sa za niečo úplne prirodzené.

Úpadok našej doby spočíva teda okrem iného aj v tom, že naši súčasníci bojujú za to a snažia sa o to, čo nie je správne v očiach Hospodina. Presadzujú to v naivnej domnienke, že pre takýmto spôsobom postihnutých ľudí, v našom prípade homosexuálov bude najlepšie, ak sa ich úchylka stane spoločensky plne akceptovateľnou.

Ale môže to pomôcť niekomu, kto aj tak sám vo svojom vnútri jasne cíti, že s ním niečo nie je úplne v poriadku? Že jeho sexuálna orientácia nie je normála a prirodzená? Môže vari takémuto človeku naozaj pomôcť to, že ono neprirodzené bude on sám i ostatní považovať za normálne a prirodzené? Nie je to iba vzájomný sebaklam? Nebolo by pre takéhoto človeka omnoho lepšie a užitočnejšie, keby sa pozrel pravde priamo do očí? Keby ju akceptoval a svoju energiu, ktorú vynakladá na presadenie vlastnej úchylky ako spoločenskej normy využil radšej na to, aby s ňou bojoval? Aby sa snažil trpezlivou a dlhodobou prácou na sebe samom postupne približovať k tomu normálnemu, prirodzenému a zdravému?

Inými slovami povedané, bojom za rovnoprávnosť homosexuálov sa týmto ľuďom berie dôvod pracovať na sebe samých a postupne sa zbavovať toho, čo je v nich neprirodzené. Berie sa im dôvod uvažovať o tom, hľadať skutočné, hlboké príčiny svojho problému, ako i cesty k jeho náprave. Snaha o normalizáciu vlastnej úchylky je preto pre rozvoj osobnosti takýto ľudí viac na škodu, ako na úžitok.

Nikto samozrejme nechce, aby boli homosexuáli nejako perzekuovaní. To by bol jeden extrém! Avšak ich odchýlka od normy nesmie byť spoločensky považovaná za normu. Za niečo, čo je normálne. To je druhý extrém! Tým totiž môžu stratiť dôvod k osobnému seba vývoju, zameranému k opätovnému nadobudnutiu normálneho a prirodzeného stavu. Osobnosti homosexuála v skutočnosti pomôže najviac to, keď si svoju odchýlku od prirodzenosti uvedomuje a vnútorne i navonok sa snaží pracovať na jej odstránení. Jedine to je pre neho skutočnou pomocou. Všetko ostatné je omyl.

Celá táto záležitosť je ale okrem iného poukazom na omnoho, omnoho vážnejšie skutočnosti. Je poukazom na to, že akékoľvek odchýlky od Vôle Stvoriteľa musia mať pre ľudí svoje negatívne dôsledky. To znamená že všetko, úplne všetko, čo človek koná v rozpore s jeho Vôľou mu musí priniesť škodu, či nebodaj až katastrofu. Nech sa to týka akejkoľvek veci! Nie len teda postoja k homosexualite, ale k úplne všetkým veciam v našom každodennom živote. Ak totiž každú jednotlivú z týchto vecí nečiníme v súlade s Vôľou Stvoriteľa, ale naopak proti jeho Vôli, musí to mať pre nás fatálne dôsledky.

A práve o týchto dôsledkoch prehovoril Hospodin ústami Mojžiša takto: „Ak budete kráčať podľa mojich ustanovení, zachovávať moje príkazy a podľa nich konať, dám vám dážď v pravý čas. Zem vydá svoju úrodu a stromy svoje ovocie. Vy budete jedávať svoj chlieb dosýta a budete bezpečne prebývať na zemi.

Ak ma ale nebudete poslúchať a opovrhnete mojimi predpismi, ak sa vám budú moje nariadenia protiviť, potom vám vykonám toto: Zošlem na vás hrôzu a suchoty. Zlomím vašu veľkú pýchu a nebo nad vami urobím sťa železo a vašu zem sťa meď. Potom sa budete nadarmo namáhať, zem nevydá úrodu a stromy neprinesú ovocie. Zlomím oporu vašej výživy a nikdy sa nenajete dosýta. Vašu zem tak spustoším, že sa nad tým zhrozia i vaši najväčší nepriatelia.“

Za to, že sa ľudstvo odkláňa od Vôle Hospodina, za to, že nerešpektuje jeho Vôľu a činí to, čo je v jeho očiach zlé, za toto všetko ním bude bité. Lebo v jeho stvorení, ktoré povstalo z jeho rúk má miesto a môže sa trvalo dariť iba tomu, čo sa skláňa pred jeho Vôľou.

Čo však jeho Vôľu nerešpektuje a neberie ju na zreteľ, to ním bude bité, tiesnené, zlomené a nakoniec celkom vyhladené. Tohto si buďme dobre vedomí! Vedomí nie len v otázke postoja k homosexualite, ale i v tisícorakých iných otázkach, v ktorých sa ľudstvo tejto Zeme odkláňa od Vôle Najvyššieho a ignoruje ju. A týchto vecí je obrovské množstvo. Ba je to takmer všetko, čo človek činí, pretože ho ani len nenapadne pýtať sa, či to, čo plánuje vykonať je v súlade s Vôľou Najvyššieho, alebo nie je.

Ak preto človek ako jednotlivec a ľudstvo ako celok nezačne zohľadňovať a brať na zreteľ vo všetkom čo činí Vôľu Stvoriteľa, veľký vševládny Boh, ktorý je zvrchovaným Pánom neba i zeme napokon vyhladí zo svojho stvorenia jemu neverných a naďalej v ňom ponechá iba tých, ktorí si ho ctia a ktorí plnia jeho Vôľu.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
Back to top Go down
Sponsored content




PostSubject: Re: Moje úvahy o živote   

Back to top Go down
 
Moje úvahy o živote
Back to top 
Page 2 of 2Go to page : Previous  1, 2

Permissions in this forum:You cannot reply to topics in this forum
Forum Padina  :: Forum :: Forum Padina-Slovensky forum :: Rôzne temy-
Jump to: